Bicykle na tri rôzne spôsoby

Tento rok som sa po niekoľkých sezónach vrátil k bicyklovaniu. Popri motorke som si na pedále ani nespomenul. Tá tohoročná bicyklová sezóna sa však už skončila a na hrádzi už nie je vidno ani tých najodvážnejších. Asi je už zima. Ako sa tak túlam po svete, všimol som si, nie v každej krajine je bicykel považovaný za to, čo u nás.

Pot, kofola a zelené tričko

Na Slovensku, alebo skôr iba v Bratislave je bicykel jednoznačne športovým náradím. S prvým jarným slnkom sa vyvalí na hrádzu množstvo ľudí snažiacich sa nahnať kilometre, zhodiť zimný tuk, alebo doladiť figúru pred letným opaľovaním. Sú aj takí, čo si idú iba prevetrať hlavu, alebo si dať tour-de-pub, teda krátke úseky s dlhšími prestávkami na pivko v každej krčme pozdĺž trasy. Tak, či onak v meste vidno bicyklov zúfalo málo. Nevidno ich zaparkované pred obchodmi, pred firmami a ani pri stanici. Cyklisti sme síce všetci, ale iba cez víkend a iba na hrádzi. Bratislavských cyklistov je zjari rozoznať ľahko. Kráčajú naširoko a sadajú si opatrne. Raz darmo. Super-športové kevlarové sedadlo tej či onej značky zanechá stopy. My totiž nejazdíme len tak na hocičom. Zadky si ale po pár jazdách zvyknú a je všetko v poriadku. Pri pivku sa preberie aká prehadzovačka je lepšia a koho bicykel váži menej.

Asi sa nemýlim, keď poviem, že v každej pivnici, či garáži stojí aspoň jeden “horák”. Len málo z nich má však košík na nákup, či nebodaj pracovnú tašku. Ale česť výnimkám. Napriek tomu je bicykel na Slovensku “iba” športovým náradím.

Donau radweg tour

Hneď tu za humnami sa bicykle používajú trochu inak. Vo Viedni už sem tam vidno bicykel opretý pred domom, či firmou, no azda najtypickejším pre našich juhozápadných susedov je Dunajská hrádza. Pri mojich bicyklových výletoch v mojich mladších a športovejších rokoch boli asi najpočetnejšou skupinou na hrádzi dôchodcovia. Všetci na rovnakých bicykloch s fialovo-oranžovou kapsičkou na zadnom kolese si títo turisti dávali krásne trasy popri rieke. Široké a pohodlné sedadlá, vysoké rajdy a na nich mapa okolia. Títo turisti však nemali naložené stany, spacáky a ani plechovky so zavareným mäsom ako my. Mali tam možno lepeňák, jabĺčko a nejakú vodu na osvieženie. Veď viac ani nepotrebovali. Na hrádzu ich  priviezol autobus a po pohodlných dvadsiatich kilometroch ich zase vyzdvihol a odviezol do hotela. Nie, že by sa mi takáto turistika nepáčila, ale snáď na to mám ešte pár rokov čas. Sú iba pár kilometrov od nás, no v Rakúsku je bicykel aj turistickým prostriedkom.

Jeden bicykel ku každému outfitu

Kto bol niekedy, v Dánsku, či Holandsku vie, že v týchto krajinách sa človek o bicykle takmer potkne na každom rohu. Neviem, či je to známkou vyspelosti národa, cieleným riešením dopravnej situácie, alebo iba nekontrolovaným nadšením ľudí pre jazdu na bicykloch. Jedno je ale jasné. Títo ľudia jazdia na bicykloch často. Keď som bol niekedy dávno prvýkrát v Kodani, bol som uchvátený množstvom bicyklov na uliciach. Pred každou firmou, pred každou stanicou metra, či vlaku, jednoducho všade. Dáni používajú bicykel ako dopravný prostriedok. Na bicykli chodia do práce, do obchodu, na rande, do kina, jednoducho všade. A určite to nie je preto, že by na autá nemali.  Správny Dán má minimálne jeden bicykel. Sú takí, čo majú dva, alebo aj viac. Asi pre každú príležitosť iný. V Kodani nie je nezvyklé chodiť do práce kombinovanou dopravou. Kombinujú bicykel s vlakom, alebo metrom. Vo vlakoch sú vozne vyhradené pre cyklistov a pred každou stanicou je veľké miesto na parkovanie bicyklov. Nie je nezvyklé použiť na ceste do práce aj bicykle dva. Jedným sa odvezú z domu k vlaku a tým druhým od vlaku do práce. Nie je preto neobvyklé vidieť večer stovky bicyklov zaparkovaných pred stanicou vlaku, či metra. Dáni majú bicyklovanie v krvi a majú na to aj vytvorené podmienky. Takmer každá cesta ma okrem chodníka aj chodník pre cyklistov. Jazdia mladí, jazdia starí, jazdia manažéri, robotníci, predavači, jazdia naozaj všetci. Nie je neobvyklé vidieť manažéra v kabáte a kravate s naleštenými topánkami ako si to šinie na jednanie do práce. U nás by sa tento manažér pyšne viezol v naleštenom služobnom aute a popri tom ešte telefonoval a dohadoval s kolegami detail zmluvy. Dáni však vo všeobecnosti podriadili bicyklovaniu aj šatník a preto tam vidno oblekov len málo. Chodia oblečení elegantne, no pohodlne. Sú vždy dokonale upravení, v košeli, vestičke a pohodlných topánkach. Dlhé kabáty vymenili za kratšie bundy, kožené aktovky nahradili ruksakmi. Ženy rovnako. Vysokých lodičiek je tam vidno pomenej (škoda, baby tam majú pekné), no ani tie im nebudú prekážať v tom, aby v krátkej sukni sadli na bicykel a šli do prace. Dáni jazdia na bicykloch za každého počasia. To naše jemne sychravé počasie by nikomu z nich neprišlo divné. Oni totiž jazdia za dažďa, v mraze a dokonca aj na snehu. Musí sa im nechať, že sú v porovnaní s nami o míle ďalej. Vidieť slečnu na svojom “sitybajku” pri mínus piatich stupňoch na čerstvom snehu v polovičnom kabáte, ľahkých rukavičkách a šálom vlajúcim za ňou vo mne vždy vyvolá pocit obdivu a tak trochu zahanbenia, že mne už je pod 20 stupňov na bicykel zima. Bicykle v Dánsku nie sú žiadne super delá s odpruženými vidlami. Sú to väčšinou pohodlné bajky s vysokým posedom a košíkmi vpredu aj vzadu. Ich bajky sú často hrdzavé, obité a bez akejkoľvek luxusnej výbavy. Napriek tomu sú bicykle v Dánsku veľmi drahé (snáď ako všetko). A tiež sa vraj veľa kradnú. Ale pri tom množstve sa asi nie je čo diviť. Tak, či onak Dáni asi cez víkend nechodia šliapať dlhé kilometre na hrádzu a na kofolu. Cez týždeň si najazdia celkom dosť. Bicykle sú totiž pre nich dopravným prostriedkom.

The book that didn’t change my life, but…

Slovenská vezia je nižšie.

Usually, when one writes about a book, it is because it changed someone’s life, caused something very important or at least changed someone’s point of view. Not to give false expectations, this book did not do any of that, but still…

 

Few months ago, while visiting Copenhagen, I met a very nice man at the bar of a hotel. It is the place, where we often go after work for a glass of beer. Not because it is the best place to go, but simply because it is very close to our office. A man was sitting at the bar next to us and as the evening went, we started a typical “bar stranger” chat. Where are you from, what do you do here, what are you reading and similar. That was the time, when this nice man told me about a book called “At home”, written by Bill Bryson. He was just reading another book from the same author. “Good book” he said, but I liked “At home” better. It was a pleasant bar discussion and without thinking too much I noted the book name to my telephone. In fact I did not have any strong plans to read it. I don’t read books. Well, in my lifetime I only read two books. One, when I was a child and another a year ago. Long after the bar chat, I remembered that evening not because of that book, but because I spoke to a stranger. I am not really a person, who would normally talk to strangers, but over years of traveling alone I’ve learned this skill. Being on the road alone will eventually force you to speak with just anybody. Sometimes you talk to a man and you simply spend some time. Another time it turns into a really interesting talk. And there are few of these random chats, which you also remember. The meeting at the bar in Copenhagen could have easily be the one, which was only nice and interesting, not worth remembering.

But back to the book. The note in my phone stayed there with no particular desire to buy a book and more so reading it. But every time I opened my notes, my eyes scanned through this short note “Bill Bryson – At home”. Months have passed and I was preparing for my trip with my girlfriend to Italy. Just a day before departure she asked me to buy “Lonely planet” on Italy. I have this bookstore nearby, where I never go on my own. With clear instructions in my hand I went there, took the book on Italy and planned to disappear quickly. Just before getting to the counter, my eyes stopped at a thick book called “At home”. Still with no particular interest in reading it, I found it cool to buy it. It must have been no coincidence that I had this book noted and I still had the memory of the man talking about it with such a passion. Having no idea, when I would manage to read such a thick book, I bought it. The trip to Italy went well and the book travelled with us the long way around the Europe unread. It just could not compete with all other holiday activities. Weeks after I gave that book another chance. The perception of a good book was still there, so I took it to another holiday. This time to the resort in Turkey with my daughter. Unlike on a road trip to Italy, the holiday in a Turkish resort offered plenty of free time for reading. I only started with few pages, and it got me completely. The book itself is a sort of history of very ordinary things, described on stories of ordinary, or sometimes less ordinary, people. There is no particular story line in the book, which allows starting reading just on any page. At the same time it is full of interesting, but not always important facts. The week in Turkey was suddenly shorter and somehow easier to live through. Not that it would be completely boring there, but still the resort routine becomes a bit similar every day, and then it is so easy to slip from getting relaxed to getting completely bored.

Several weeks passed after Turkey and I showed up in Copenhagen again. Doing casual business and meeting at the same bar after work. A normal bar talk, where all sorts of more and less important stuff is discussed. I also mentioned to my colleague Gerald that we are sitting on the same spots as when I met the guy, who recommended me a great book. I also sent Gerald the name of the book to his email. Moments later, when the discussion was already somewhere between politics, girlfriends and great stories from past missions. I turned around and there was the man. “It’s him” I said. “That’s the guy, who recommended me the book I told you about”. It took me almost not time to stand up and approach the man. “You may not remember me, but some time ago we met here and you  recommended me a book. I just wanted to tell you that I liked it very much”. He did remember. I was really excited to be able to tell him that I liked the book. May be he told about the book to many other. May be not. But he told me. I felt so good to have a chance to meet him once again in the same bar to be able to tell him that it was a good one. It was just such a nice moment.

That book certainly did not change my entire life. Not even the fact that I met that man and spoke to him. But the fact that he recommended that book to me certainly created a story in my life. A story that he could not have even thought of. A story, that he started just by a completely innocent discussion with a stranger at the bar. With me.

Now the same in Slovak language.

Kniha, ktorá mi nezmenila život, ale...

Zvyčajne, keď niekto píše o knihe, je to preto, že mu zmenila život, zapríčinila niečo výnimočné, alebo aspoň zmenila niekoho názor. Aby som hneď od začiatku nedával falošné nádeje, táto kniha nespôsobila nič z toho, ale aj tak...

Pred niekoľkými mesiacmi som počas návštevy v Kodani stretol veľmi milého človeka. Stretli sme sa v hotelovom bare, do ktorého chodíme s kolegami často po práci na pivo. Nie preto, že by to bol ten najlepší bar v meste, ale preto, že je veľmi blízko našej práce. Vedľa nás sedel pri bare chlapík a čítal si svoju knihu. Ako večer plynul, dali sme sa spolu do klasického barového rozhovoru. Odkiaľ ste, čo tu robíte, čo čítate a podobne. Hneď sa pochválil svojou knihou, no viac ako o tej knihe, hovoril o knihe, ktorú čítal predtým. „Dobrá kniha“ hovorí „ale tá predtým sa mi páčila viac. Povedal mi o knihe „At home“ (Doma), ktorú napísal Bill Bryson. Ani neviem prečo, poznamenal som si to do telefónu. Snáď preto, s akým záujmom o tej knihe rozprával. V skutočnosti som nemal žiadne veľke plany tú knihu čítať. Ja vlastne knihy nečítam. Za môj život som prečítal asi dve. Jednu ešte ako dieťa a druhú asi pred rokom.

Večer sa skončil, každý si šiel svojou cestou, no ja som na ten večer ešte niekoľkokrát spomínal. Nie kvôli tej knihe, ale kvôli samotnému rozhovoru s úplne cudzím človekom. Nie som práve typ, ktorý by normálne rozprával s cudzími ľuďmi, ale za tie roky cestovania som sa to naučil. Ak nechce človek prežiť cestu v úplnej samote, donúti ho to dať sa do reči s takmer hocikým. Často popri takom rozhovore iba lepšie ubehne čas, ale niekedy je to naozaj zaujímavé, či poučné.  A sú aj také rozhovory, ktoré si človek aj zapamätá. Ten barový rozhovor v Kodani mohol celkom ľahko zostať iba jedným z príjemných rozhovorov nie hodných pamätania.

Ale späť ku knihe. Poznámka v mojom telefóne tam zostala bez akéhokoľvek plánu tú knihu si kúpiť, alebo ju ešte aj čítať. Ale vždy keď som si otvoril poznámky v telefóne, prvé čo som prečítal bolo „Bill Bryson – At Home“. O niekoľko mesiacov neskôr som sa chystal s priateľkou na dovolenku v Taliansku. Tesne pred odchodom ma požiadala, aby som o Taliansku zohnal turistického sprievodcu. Zašiel som teda do malého kníhkupectva pri mojej robote, do ktorého by som inak asi nikdy nevošiel. S jasnými inštrukciami som vošiel, zobral sprievodcu a chystal sa odísť. Skôr, ako som sa ale dostal pokladni, padol mi zrak na hrubú knihu s názvom „At Home“. Aj keď som ešte stále nebol presvedčený, že ju chcem čítať, prišlo mi celkom „cool“ tú knihu si kúpiť. Snáď to nebola náhoda, že som mal tú poznámku v telefóne a v pamäti rozhovor s chlapíkom, ktorý rozprával o tej knihe s takým záujmom a nadšením. Bez najmenšieho tušenia, kedy by som mohol takú hrubú knihu prečítať, som si ju kúpil. Dovolenka v Taliansku sa vydarila a kniha so mnou precestovala polovicu Európy nedotknutá. Jednoducho nedokázala konkurovať ostatným dovolenkovým aktivitám. 

O niekoľko týždňov neskôr som dal knihe ešte jednu šancu. Išiel som na dovolenku do Turecka s dcérou. Na rozdiel od vandrovania po Taliansku, dovolenka v Tureckom hotelovom rezorte ponúkala veľa voľného času na čítanie pri bazéne. Stačilo iba pár strán, aby ma tá kniha kompletne chytila. Je to kniha o histórii vecí z bežného života, prerozprávaná na príbehoch obyčajných, či menej obyčajných ľudí. Kniha sama o sebe nemá žiaden dej, čo ponúka jedinečnú šancu začať ju čítať na takmer hociktorej strane. Na druhej strane je plná zaujímavých, no nie vždy dôležitých faktov. S tou knihou sa mi týždeň v Turecku zdal akýsi kratší a pestrejší. Nie, že by to tam bolo nudné, no s pravidelným režimom letoviska sa dni na seba nápadne podobali a pri troche nepozornosti tam človek mohol skĺznuť od relaxovania až k úplnej nude.

Nejaký čas po Turecku som sa znova vrátil na pár dní do Kodane. Cez deň práca a večer drink a kamarátske rozhovory v rovnakom bare. Znova klasický barový rozhovor s kolegami o takmer všetkom na svete. Sediac presne na tých istých stoličkách pri bare ako vtedy, spomenul som môjmu šéfovi túto zaujímavú knihu a aj príbeh, ako som k nej prišiel. Aj som mu poslal krátku správu s názvom knihy. Keď bude chcieť, prečíta si ju. Chvíľu na to som sa otočil na stoličke a sedel tam. „To je on“ vykríkol som. „To je ten chlapík, ktorý mi poradil knihu, o ktorej som ti pred chvíľou hovoril“. Sedel tam, popíjal vínko a čítal si ďalšiu knižku. Neváhal som ani chvíľu a podišiel som k nemu. „Asi si ma nebudete pamätať, ale pred nejakým časom sme sa stretli v tomto bare a vy ste mi poradili veľmi zaujímavú knihu. Chcel som vám len poďakovať a povedať, že sa mi veľmi páčila“. Pamätal si. Vyzeral byť milo prekvapený.  Bol som nadšený tým, že mu môžem povedať, že je ho tip vyšiel. Možno o tej knihe povedal aj mnohým iným, okrem mňa. A možno nie. Bolo ale úžasné mat šancu mu povedať , že tú knihu som čítal a páčila sa mi. Z ničoho nič som sa objavil v tak nečakane príjemnej situácii. On to asi tiež nečakal.

Tá kniha celkom určite nezmenila môj život. Dokonca mi nezmenilo život ani to, že som stretol toho chlapíka. Ale to, že mi pri tom nezáväznom barovom rozhovore vtedy odporučil tú knihu, vytvorilo celkom zaujímavý príbeh v mojom živote.  Príbeh o ktorom nemusel nikdy ani len tušiť. A pritom ho spustil pravé on nezáväzným rozhovorom na bare s úplným neznámym. So mnou.

 

Lesotho 2012

Lesotho

Lesoto je male kralovstvo na juh od Johannesburgu, zo vsetkych stran obklopene Juhoafrickou republikou. Na rozdiel napriklad od Swazilandu je to kralovstvo, kde kral nema ziadnu vykonnu moc a je skor reprezentativnym clenom. Lesoto je naozaj malou krajinou s cca. 2 mil. ludi. S asi 30% ludi nakazenymi AIDS je na vrchu rebricka. Vraj v podstate kazda druha zena je nakazena. Krajina tak ma okolo 100 000 sirotkov prave kvoli AIDS. Krajina zije hlavne z vyvozu vody a diamantov.

Z Maseru som zatial nevidel nic a asi som uz videl vsetko. Centrum mesta sa da prejst peso za 10 minut a ani netreba prilis kluckovat. Je naozaj velmi male a v podstate nicim zaujimave. Obklopene je satelitnymi oblastami s rodinnymi domami. Okolo mesta su ale nadherne kopce a uzasna priroda.

Afrika, Afrika, Afrika
Po dvoch tyzdnoch cisto sluzobnej cesty sa moj vylet zvrtol trochu aj na zabavu. Agi, ktora ma do Lesota zavolala je naozaj vzorny hostitel. V nedelu ma zobrala na safari (game park) do Willem Pretorius Game Reserve. Ked uz mi nevysiel vylat na Viktoriine vodopady, vylet na safari bol celkom dobrou nahradou. Vlastne to bol jediny den, kedy som mal moznost vidiet taku Afriku, ako som si ju predstavoval. Doteraz som dostaval iba male kusocky. Velke vzdialenosti, nizke domy, ini ludia, ine jedlo. No nikdy to nebol kompletny obraz. Na safari sa to ale vsetko stretlo a vznikol z toho obraz uchvatnej Afriky. Vyhlad na niekolko kilometrov velke vodne plochy, stromy roztrusene okolo, vysoka trava a volne zijuce divoke zvierata. 

Na zvierata sme tentokrat prilis velke stastie nemali. Zopar sme ich videli, no napriek tomu to bol vinikajuci den. Najlepsie vzrusenie ani nie je v tom zbadat nejake zviera v dialke, ale to hladanie. Sest ludi v aute pozorne striehnuc na cokolvek, co sa vonku pohne. Lovci, ktori hladaju svoju korist. Deti mali tiez poriadnu zabavu. Mohli stat pri terennej jazde na sedadlach a cez stresne okno mat ten najlepsi vyhlad na svete. Hmmm, preco len tie stresne okna vyrabaju take male. Park sa nam za nasu trpezlivost nokiec aj trochu odmenil. Asi najlepsie sme si mohli pozriet nosorozca, ktory sa priam predvadzal nedaleko od cesty. Videli sme ale aj zirafu, zebry, lamy a obrovsku korytnacku. Na to, ze sme tam boli uprostred dna v najvacsom teple, kedy sa zvierata schovavaju do tiena, to nebolo zle. Iba tie zirafy sa s nami pohravali. 

Najdi na fotke zirafu :)

Nikdy by som nepovedal, ako dobre sa taky stoziar s hlavou 5 metrov nad zemou dokaze schovat. Z vyhliadky nad parkom sme zazreli zirafu na cistinke pre jazere. Ciel bol zrazu jasny. Zliezli sme dole a nic. Prestrikovali sme cele okolie a ani prd. Ta dlhokrka svina s nami pekne pohravala. Ked sme uz presli poriadny kus, zirafa sa znova objavila. Znova poriadnej dialke. Ako tazke moze predsa byt najst taku zirafu v metrovej trave? No tazke. Stravili sme na tom kusku parku asi hodinu, no zirafu sme nevideli. Zaujimave vsak bolo, ze z dialky ju bolo vidiet poriadne dlho. Ze ci to ti miestni iba nehybali velkou maketou zirafy ? No kto vie. Ja verim tomu, ze som videl zirafu. Na fotke je ta zirafa len na niekolko bodov, no zirafa to je.

Madarska pohostinnost uprostred Afriky
Je prijemne a vzacne zazit tak daleko od domova pohostinnost a akej sa mi tu dostava. Agi je naozaj vzorny hostitel a jej manzel Michael to perfektne doplna. Po nedelnom safari ma v pondelok pozvali k sebe domov na veceru. Gril na terase v zahrade pocas africkeho leta, ked teploty doma klesaju k -15 az -20? Co moze byt lepsie. Po dvoch tyzdnoch, kedy uz som sa tesil domov, dokazali tito dvaja ludia zmenit moj nazor natolko, ze mi bude az trochu luto odtialto odist. Videl som Agi v robote, videl som ju doma a nestiham sa divit. Cely den v praci, potom s tromi detmi griluje na zahrade a ked ich ulozi, ide este pracovat. Je to obdivuhodna zena. Snad asi preto dokazala, co dokazala. Kazdopadne im obidvom vdacim za to, ze moje zazitky z trojtyzdnovej cesty sa nespajaju iba s robotou a hotelmi a tiez, ze som mohol cez nich nahliadnut trochu hlbsie pod povrch Afriky.

Praca do piatej a sup domov
Zivot v Lesote je pre cudzinca trochu iny. Zjednodusene povedane nakloneny rodinnemu zivotu. Nie je to vsak tym, ze by to v juznej Afrike bolo tradiciou. Je to skor spojene s bezpecnostou. Lesoto je vo vseobecnosti povazovane za bezpecnu cast juznej Afriky. Napriek tomu tu plati zopar pravidiel, ktore robia zivot v Lesote trochu inym. Zakladom zivota je auto. Autom sa jazdi do prace, do obchodu, na navstevu, ci na party. Jednoducho vsade. Jednak je to vzdialenostami a takmer nefungujucou verejnou dopravou, ale hlavne kvoli bezpecnosti. Povery o tom, ze v Johannesburgu jazdia ludia iba v aute a s nabitou zbranou nie su iba famy. V Lesote to nie je ani zdaleka take zle. V centre Maseru sa clovek moze pohybovat celkom bezpecne a cez den mu nic nehrozi. Prva instrukcia, ktoru som ale dostal bola, nevychadzat z hotela po zotmeni. Celkom uprimne, nemal som pocit, ze by sa mi nieco malo stat. Nehodlal som ale riskovat a tak som po veceroch poctivo sedel pri bazene alebo v restauracii pri dobrom steaku. Nebolo to zase az take zle vazenie :)

Ludia v tejto casti sveta poctivo dodrziavaju pracovnu dobu. Ked padne piata hodina, nastane hromadny utek z prace a v budove zostavaju iba straznici a zopar zufalcov - zvycajne cudzincov. Ked k tomu priratame piatkove odchody o druhej poobede, nemoze byt zase az tak tazke zvyknut si na to. Len netusim, ako nazbieraju tych 40 pracovnych hodin za tyzden. :) Neviem, ci je to cele robene tak, aby aj s nakupom po praci mohol byt clovek doma este pred zotmenim, ale je to tu jednoducho tak.

Zivot mimo prace sa takmer cely odohrava za vysokymi plotmi, v sukromi domov a zahrad. Trojmetrove ploty s ostnatym drotom su skor beznou prevenciou, ako vynimkou. Rovnako su tu bezne mreze na vsetkych oknach domu, zamykacie mreze na dverach na terasu a "panic" room, co je dobre zabezpecena miestnost uprostred domu, kde sa da zvnutra zamknut, kym pride pomoc. Rodiny tak travia spolu dost vela casu. Znova je to dane tym, ze nechat deti flakat sa po okoli nie je celkom bezpecne. Od toho celeho sa potom odvija aj travenie volneho casu. Hlavne cudzinci travia svoj volny cas v uzkych komunitach. Sportuju v sukromnych kluboch, hraju poker u niekoho v obyvacke, alebo sa navstevuju s rodinami. Takmer kazdy vikend sa organizuje nejaky zur, v bezpeci dobre chranenej zahrady. Tam sa stretnu vsetci kamarati aj s detmi a robi sa curbes. Podnebie juznej Afriky je ako stvorene na grilovanie a popijanie piva na terase, tak preco nie. No tie uzavrete komunity by mi asi casom zacali liezt na nervy.

Bohu dusu a mne peniaze
S bezpecnostou v tomto regione je to celkom relativne. Pre mna to bolo celkom ostre, aj ked som osobne nic nezazil. Vsade ma bral niekto autom a okrem prace a hotela som vlastne nikde nebol. Cez den na ulici som sa ale citil uplne bezpecne. Pre ludi, ktori tam ziju je to bezna sucast zivota a este hovoria, ake je to v Lesote fajn. Mal som vsak pocit, ze ludia su tam dost v pohode. Iba sa drzia istych pravidiel, ktore u nas doma nepozname. Urcite neziju v konstantnom srese a nevidia v kazdom cernochovi vraha a zlodeja. Tak si vyberte. Za svetla je to vraj celkom bezpecne. Po tme sa zase netreba motat vonku a je to fajn. Horsie je to cez vianoce, kedy su zlodeji odvaznejsi, alebo skor viac nuteni nieco zohnat. Vtedy si treba nazoaj davat pozor, aby boli vsetky dvere na dome zamknute a vsetky mreze na oknach tiez.

Rozpraval som sa aj s chalanom, ktory zije v Johannesburgu a ten mi vysvetlil rozdiel medzi Joburgom a Lesotom. V prvom rade podotkol, ze Lesoto je uplne bezpecna krajina. V Joburgu ta vraj v tej spravnej stvrti zastrelia a az potom okradnu. Zivot tam nema absolutne ziadnu hodnotu. V Lesote ta iba okradnu. Ukazal mi na telefone aplikaciu, kde mu kamery posielaju fotku z jeho domu pri kazdom pohybe. Ak sa mu nieco nezda, ani do domu nevstupi a hned vola policajtov. Rovnako to plati ak pride domov a nepocuje stekat svojichtroch psov. Zlodeji sa totiz naucili, ze psov je lepsie otravit, ako pred nimi utekat. V Lesote ta vraj iba okradu a poslu prec. Na to, aby ta zabili by si musel robit nieco velmi velmi zle. A tak plati rada, ak uz sa do takej situacie dostanes, odovdzaj, co chcu a chod dalej. Pri troche stastia si svoje hodinky, ci sperky mozes na druhy den kupit niekde na trhu. Patrick z Joburgu celkom kludnym hlasom hovoril, ze z jeho rodiny uz troch ludi zabili. Vraj mali smolu, alebo boli na nespravnom mieste. jeho pohlad na to, ze ti niekto vybieli dom je, ze hlavne, ze sa nikomu nic nestalo. Clovek potom lepsie pochopi jeho vychadzky po Maseru aj potme. Ved to bola ulava byt v takom bezpecnom meste. :)

Velka zena, dobra zena
Na to, v akych jednoduchych pomeroch tu ludia ziju, je tu az privela tucnych zien. A to v Lesote ani nie McDonalds. Peknych cernosiek tu vela nie je. Je to vsetko tunajsou kulturou a kultom velkej zeny. Cim je zena silnejsia, tym viac dava najavo, ze sa ma dobre. Ak teda ide popri muzovi poriadna zenska, je jasne, ze sa chlapec vzorne stara a ze sa zenuska ma dobre. Naopak stihla zena znamena chudobna zena. Ach ake je to cele zvratene. U nas zeny minaju tisice, aby boli prave stihle zeny su znakom dobrej starostlivosti a casto aj postavenia (ich partnerov). V oblasti s vysokym vyskytom AIDS je chuda zena dokonca automaticky povazovana za nakazenu. Nuz, co dodat. Iny kraj, iny mrav.

Ine zvyky v tejto casti sveta nie su iba v pohlade na zeny. Ine je to dokonca aj v tak jednoduchej veci, ako podavanie ruk. Ak miestny clovek chce prejavit uctu, chyti si pravou rukou lavu ruku pod laktom. Je to nieco podobne, ako ked pri podavani ruky chytite ruku partnera este aj pravou rukou. Je to prejav ucty. Nieco viac, ako iba bezne podanie ruky. Podobne je to s pohladom. Cloveku, ktoreho si uctievate, sa nikdy nepozriete do oci. V skutocnosti to teda vyzera tak, ze pri pozdrave, ci podani ruk sklopite zrak a nepozriete sa cloveku do oci. Rovnako je to pri rozhovore. Taketo kulturne rozdiely mozu priniest aj celkom velke kulturne nedorozumenia. Kym v nasej kulture je vyhybanie sa pohladu do oci prejavom nezdvorilosti, alebo uhybania, v tunajsej kulture je to prejav ucty. Clovek sa pri dialogu jemne otoci a nastavi ucho. Ponukne svoje ucho a prejavi tym, ze pocuva. Nikdy sa vsak nepozrie priamo do oci. Podobne je to pri rozpravani o sebe. Ludia tu nezosobnuju veci v style "ja som urobil", "ja som bol". Namiesto toho povedia "my sme urobili", "My sme boli". Celkom zabavne to moze byt prave pri pohovoroch v UN. Tam nas totiz ucia, ze pri pohovore ak clovek rozprava v style "my sme urobili", "my sme dokazali", treba sa cloveka pytat, co konkretne bola prave jeho zasluha. A ten African stale ibe my a my a my. No nevylucili by ste ho z vyberu?

Blizsie k nebesam
Lesoto lezi cele v nadmorskej vyske vacsej, ako 1000 metrov. Najnizsi bod krajiny je 1400 m, co je najvyssie polozeny najnizsi bod krajiny. Stale rozmyslate, co to znamena? Na dokaz o nadmorskej vyske netreba chodit daleko. Stacil mi na to asi 500 m kusok z obchodu do hotela smerom dokopca. Nehovorim, ze mam excelentnu kondicku, ale bezna chodza mi zvycajne taketo problemy nerobi. Uz po prvych par krokoch sa mi srdce rozbusilo na plne obratky a nechystalo sa prestat. Ked som prisiel k hotelu, fucal som ako lokomotiva (ta parna) a srdce mi islo vystrelit spod tricka ako keby som bezal so svetlom o zavod. Raz darmo. Telo nepripravene tu moze dostat zabrat a to Maseru lezi iba vo vyske 1600 m. K tomu maly kopcek, alebo tri poschodia po schodoch a infarkt je blizko.

Svazijsko 2012

Svazijsko (Swaziland) 2012

Ked sa povie Svazijsko, predstavoval by som si rozsiahlu step, cervenu mazlavu zem, slamenne chatrce a poradne teplo. Namiesto toho som dostal toto! Absolutny sok. Nadherna hornata krajina s velmi prijemnym podnebim, z vysky velmi podobna Nizkym Tatram. Vsade vela zelene, hlavne v lete, v obdobi dazdov.

Svazijsko je Male kralovstvo vo vnutrozemi Juznej Afriky. Ma menej ako 200 km na vysku, cca 130 km  na sirku a nieco malo cez milion obyvatelov. Je to jedno z piatich kralovstiev, kde ma Jeho Velicenstvo absolutnu moc. To znamena, ze sefuje aj vlade, aj statu. Okrem ineho ma jeho velicenstvo aj 11 zien a veela deti, takze sa ma co obracat. Svazijsko je inak celkom chudobna krajina kde hlavnym tahunom ekonomiky je polnohospodarstvo. Ma vsak aj jedno prvenstvo. Ma najvyssiu uroven AIDS na svete - 26%. To znamena, ze kazdy druhy clovek cez 20 rokov ma AIDS!

Hned prvy den sme sa v hoteli stretli s chlapikom z Noveho Zelandu, ktory vraj prisiel do Svazijska zavadzat DPH. On je vlastne konzultant, ktory tam zavadza SAP (pocitacovy system) na spravu dani. Cely tyzden sme sa snazili vyhodne predat kontakt na tohoto cloveka miestnym, ktori by so zavadzanim dani nesuhlasili, no nepodarilo sa. Dokonca nam nevysiel ani pokus o pretlacenie nejakeho tajneho kodu kedy by danovnik s danocym cislom konciacim na 666 bol od dani oslobodeny. No nic. Ssnaha bola, nevyslo. A tak sa teda vratim do prace a budem mesiac co mesiac cakat na vyplatu. V krajine doteraz mali nieco ako spotrebnu dan, a teraz na vrch zavadzaju este aj DPH. Nuz mat 11 zien a auto za 500 000 dolarov nieco stoji.

Nizke Tatry na juhu Afriky
Hned prvy vecer som neodolal a vybral som sa na vychadzku po okoli. Presiel som par krokov po chodniku za domami a zastavil sa so zvlastnym pocitom nezhody. Oci videli ine, usi poculi ine a nos citil ine. Na par momentov, ako by som bol naraz na niekolkych miestach na svete. Rastu tu ine rastliny, aj stromy su ine, no nie prilis. Zem nie je tmavo hneda, ale tehlovo cervena. Ludia su ini, a aj ich domy vyzeraju trochu inak. No ked clovek zatvori oci, citi vonu potoka v nizkych tatrach, uprostred leta, s lopuchmi a travou vsade okolo pocas krasneho letneho vecera, ked uz teplota ustupi, zavanie vlazny vetrik a vsetko zacne vonat. Na kratku chvilu som bol doma. Zvlastny pocit. Snad iba tie palmy tu a tam naznacovali, kde naozaj som.

Hotel - Mountain Inn uplne zodpoveda svojmu nazvu. Postaveny na kopci s uzasnym vyhladom do doliny. Styl Anglickeho klubu s hlavnou budovou a domcekami okolo. Stara stavba so starym vybavenim, no dycha svojou vlastnou atmosferou. Vsade nakratko vykosena travicka, bazen a chodnicky, ako sa na pekny klub patri. Stretol som niekolko ludi, ktori vraveli, ze Mountain Inn vyzera presne tak isto, ako v 70-tych rokoch. A pri pohlade na nabytok, ci obklad v kupelni nie je tazke tomu verit. Treba ale povedat, ze vsetko je v perfektnom stave. Dokonca tu podla mna jeden z prvych systemov na svete na zamykanie dveri magnetickou kartou. Karta je sice velky kovovy stitok, ale funguje uplne rovnako, ako novodobe cipove karty.

Rana v Mountain Inn su naozaj uzasne. Hotel je mimo centra a tak sem nedolieha zvuk mesta. Ci uz je nad kopcami hmla, alebo je jasna obloha, rano v Mountain Inn je jednoznacne zazitkom. Teraz na konci Africkeho leta tu rano byva okolo 22 stupnov, co je pre mna idealna teplota na prebudzanie sa. Za ten cas co som tu, som este ani raz nepotreboval budik. Zobudil som sa vzdy vynikajuco vyspany minimalne pol hodinu pred budikom. Slnko cloveku zasvieti do tvare a vstavanie je potom prijemne a prirodzene. Je to tu ozajstna oaza pokoja. Spievajuci vtaci, jemna rosa v trave a vona zelene a cisteho vzduchu. Da sa to prirovnat k vstavaniu na horskej chate. Len namiesto cerstveho ranneho vzduchu, je vonku nevtierava izbova teplota a prijemna vlhkost. Jednoducho radost vstavat a ist do prace.

Cim som starsi, tym viac si vsimam, ze vzduch na Slovensku je pre mna prilis suchy. Hlavne v zime. Moje telo je jednoducho stavane na primorsky vzduch. A moja osobnost sa tomu svojim zivotnym stylom rada prisposobila :) Nie je to takmer stopercentna vlhkost subtropickej oblasti, kde 10 minut po sprche rozmyslate, ci to vobec malo zmysel. Prave naopak. Absolutne prijemny vzduch.

Toto miesto ma neprestava prekvapovat. A kazde dalsie slovo na doplnenie by silu tejto myslienky iba znizovalo. Niet divu, ze sa vela cudzincov rozhodne prezit dochodok prave tu.

Vesele kravy z Afriky
Ked som do Afriky isiel, vedel som o tomto kontinente iba malo. Nieco malo, som si precital na internete a mal som so sebou aj niekolko vzitych predsudkov. Co mi ale uniklo uplne bolo africke hovadzie, alebo steaky. Ked sa povie steak, kazdemu napadne argentina, mozno skotsko, ale o juznej afrike som nepocul ani slovo. Moj prvy steak som ochutnal este v Zambii a bol som absolutne ocareny. Tito ludia naozaj vedia robit dobre masko. Moj jedalnicek v Svazijsku bol celkom jednotvarny, no napriek tomu som sa na jedlo vzdy tesil. Rano vajicka a slaninka, cez obed podla potreby a vecer zasadne steak. Masko je tu jemnucke, chutne, vyborne urobene, jednoducho nadhera. A to vsetko priblizne za 10 EUR! Keby sa tak dala chut ta lepsie opisat. Juh Afriky ma na dobre maso celkom vhodne predpoklady. Velke plochy, idealne na chov dobytka, nizka hustota ludi a prijemne podnebie. Prislo mi to, ze kravy sa tu pasu uplne same a uplne vsade. Ziadne chovne stanice, iba obrovske travnate plochy. Tipoval by som, ze tu kravy prespavaju priamo na pastvinach. Rovnako, ako v tejto casti sveta nie je prilis vidno vystresovanych a uponahlanych ludi, ani tie kravy nevyzeraju, ze by mali tazky zivot. Niet potom divu, ze ich masko je tak chutne. Africke steaky sa od tohoto vyletu vysplhali na spicu mojho vlastneho steakoveho rebricka.

Pozor na lavakov
Vzdy sa rad bavim s ludmi, ktori v krajine pracuju, no nie su domaci, lebo prave ti si vsimnu rozdiely ci detaily, ktori miestni beru, ako samozrejmost. Pri jednom pracovnom obede som spozrornel, ked som pocul pribeh o miestnom uradnikovi, ktory sa na smrt urazil po tom, ako mu clovek (cudzinec) podal nejake doklady lavou rukou. Podavanie (snad) cohokolvek v tejto krajine lavou rukou sa berie ako urazka. Podobne je nezdvorile pozerat sa do oci cloveku pri podavani ruk. Ja, lavak by som taku chybu mohol urobit kedykolvek a vobec by som si to neuvedomil. CEly zivot robim veci lavou rukou a nikto mi nikdy nepovedal, ze by som pri podavani papiera uradnikovi pouzil nespravnu ruku. Pre nich su to samozrejmosti, ku ktorym su od malicka vychovavani. Pre nas su to nezmyselne obmedzenia. A to su prave tie momenty, kedy zacnem rozmyslat a porovnavat. Keby som tak stretol cloveka zo Svazijska, po tyzdni na Slovensku. Co by o nas povedal?

Hotel Mountain Inn je dobre znamy vsetkym zahranicnym navstevnikom Mbabane. Myslim, ze je to naoblubenejsi zo vsetkych dvoch, ci troch hotelov, co tu maju. Kazdy den sa tade premelu desiatky odbornikov, specialistov, konzultantov a obcas nejaky zamestnanec OSN :) Co som vsak naozaj necakal, bol autobus plny americkych dochodcov, ktori si prave tuto lokalitu zvolili ako destinaciu svojej dovolenky. Co tu robia? Snad neleteli cez pol sveta, aby si zahrali svoj poker na terase pri bazene. Ci moze Svazijsko ocarit? Trochu som patral a zistil som, ze Svazijsko, podobne snad ako vsetky krajiny v Afrike ma svoj narodny park, alebo safari a je na ceste po oblubenych miestach juznej Afriky. Turisti sem zavitaju zvacsa iba na par dni a Mbabane je iba vstupnou branou na vidiek a do hor na okoli. Ti Slovaci musia robit nieco straaaasne zle, ked aj taka diera ako Mbabane dokaze priviest minimalne dve lietadla Americanov kazdy tyzden, a my ani prd. Este ze tych Rusov mame, ktori nam chodia v zime zivit tatrancov.

Mbabane
V kralovstvach su vam mozne vselijake veci. A aj to, ze podu pod celym hlavnym mestom vlastni jeden clovek. Dialnica prichadzajuca z Manzini, co je najvacsie mesto v krajine, sa podozrivo staca okolo osameleho domu na prahu mesta. Pocul som pribeh o tom, ze prave clovek, ktory zil v tom dome dostal dostal od krala do daru celu podu pod terajsim hlavnym mestom. Tu potom postupne predaval, alebo prenajimal a jeho rodina este stale vlastni velku vacsinu mestskych pozemkov. Tomu sa hovori biznis.

Priblizne 60% pozemkov v state su stale vo verejnom vlastnictve krala. Tieto plochy su potom prostrednictvom starejsich distribuovane medzi ludi podla ich potrieb a poziadaviek. Ludia dostanu podu do bezodplatneho prenajmu. Maju pravo podu vyuzivat na pestovanie plodin, chovanie dobytku, alebo stavanie domov (teda asi na cokolvek). Nesmu vsak podu predavat. Toto v roku 2012 znie ako absolutna rozpravka z vymysleneho kralovstva.

Sibebe Rock
Na konci tyzdna sme sa absolutne necakane ocitli pri svetovej rarite. Pocas sluzobiek naozaj nie je vela casu na vylety a tak sme boli vdacni za cokolvek. Kolega nas zobral autom na kopec nad mesto, aby sme si urobili aspon zopar peknych fotiek. Mbabane lezi medzi kopcami a az pohlad z vysky ukaze, ako nadherne toto mesto kopiruje povrch krajiny. Iba niekolko vyssich budov (nie viac ako 10 poschodi) v centre mesta a zvysok same rodinne domy na vacsich, ci mensich pozemkoch. Nasa prehliadka bola vlastne iba jazda autom po meste. Aj tak to bolo najviac, co som zatial z Afriky videl. Fotili sme a natacali, ako japonski turisti.

Nakoniec nas Cedric zobral kusok za mesto. Ploty rodinnych domov zrazu vystriedalo nadherne zelene udolie. Sem tam pastiesrsky dom, alebo obrovsky pozemok bohateho Americana, no stale dost riedko, aby to nerusilo. Sedel som v aute s otvrorenymi ustami a zacal som chapat, ze aj Swaziland ma predsa len co ukazat. Zastavili sme pri malej riecka s vodopadom a naskytol sa nam uchvatny pohlad na najvacsi zulovy monolit na svete. Kopec velky ako prasa a to vsetko z jedneho kusu. Po stranach je jasne vidiet trasy stekajucej lavy. Zo spodu je uz trochu zarasteny, ale velka vacsina je stale iba cisty obnazeny suter. Jednoducho parada. Nas cely vylet netrval viac, ako hodinu, ale urcite stal za to.

Zambia 2012

Zambia
Ako sucast mojej prace obcas cestujem a dostanem sa do krajin, kde sa ini nedostanu. Aj ked mojim rodnym regionom su Sovietske krajiny, z casu na cas sa dostanem do krajin, ktore su tak trochu mimi nojho dosahu. V case, kedy na slovensku klesaju teploty pod nulu a v niektorych pripadoch veelmi nizko pod nulu, pirsla infomacia o ceste do Afriky ako spasenie. Tri tyzdne v Afrike. Zambia, Swaziland a Lesotho.

Na zistenie, ci sa cloveku krajina paci, alebo nie, urcite nie je treba vela casu. Mna si Afrika kupila hned par sekund po vystupeni z lietadla. V tejto casti sveta je teraz obdobie dazdov a stale som si hovoril, ci to mam za trest. Budem tri tyzdne v Afrike a bude mi iba prsat? Predpovede pocasia neboli nijak lakave. Iba dazd a burky v roznych obmenach. Ked ale lietadlo sadlo na zem, bolo nadherne slnecne rano. Teplota tak akurat okolo 25 stupnov, vysoka vlhkost (napriek tomu sme hlboko v kontinente), vsetko rozkvitnute a vonave. Stacilo len tych par krokov z lietadla do letistnej haly aby som zistil, ze sa tu urcite bude pacit.

Farebna Afrika

Cesta z letiska bola ako vystrihnuta z dokumentarneho filmu. Cervena zem a zelena trava. Ale nie len tak hocijaka, ale naozajstna, syta zelena farba. Na ceste auta vselijakych tvrarov a popri ceste vela chodcov. Ludia tu zjavne chodia dost vela peso. Bolo vidno ludi kracajucich do prace, deti v uniformach na ceste do skoly, ci ludi nesucich na hlave baliky cohosi, asi po ceste na trh. A to vsetko v perstrych farbach Afriky. Hned som si spomenul na moje cesty do azie, kde chlapi chodia najcastejsie iba v ciernom obleceni s bielou koselou. Aky fantasticky rozdiel.

Usmev a internet

S ludmi som sa zatial prilis nestretol, ale ak by som ich mal z toho mala popisat, tak zacnem usmevom. Ti ludia sa usmievaju. Samozrejme nie vsetci, ale ak zavriem oci a predstavim si africana, tak je to uricte usmiaty cernoch. Casto clovek ani nevie, preco sa usmievaju, ale neda sa pri nich inak, ako usmievat sa tiez. 

Clovek tiez rychlo zisti, ze v Afrike platia uplne ine pravidla, hlavne co sa tyka klientskych sluzieb. Vsetci zdvorilo zdravia, zazelaju dobre rano, otvoria dvere a ochotne pomozu. Myslim, ze kolonialna vychova k usluznosti (po starom otroctvo) v nich este zostalo. Ach, mat tu moc a urobit z nasich predavacov hoteloveho personalu otrokov na par generacii. To by bol zivot.

Pri tom vsetkom sa ale treba rychlo naucit, ze tu predsa len platia ine pravidla. To, ze Africana o nieco poziadate a on s usmevom odpovie "yes sir", est neznamena, ze to aj dostanete. Plati tu pravidlo Poziadaj - kontroluj - buzeruj a stale dokola, kym nedostanes, co potrebujes. Hned po prichode na hotel som zistil, ze mi nefunguje internet. Mila slecna na recepcii sa zacudovala a s usmevom mi oznamila, ze to vybavi. Nezdalo sa mi pravdepodobne, ze by som bol prvy, co sa stazuje, ale povedala, ze o tom este nepocula a hned to da preverit. Vecer, ked som sa vratil, internet este stale nefungoval. Ina slecna mi v utorok rano nevahala povedat vetu "Osobne sa tomu budem venovat" a uistila ma, ze ked vecer pridem, internet bude urcite v poriadku. Veci sa pohli az v utorok vecer, ked som ziadal vymenit izbu. O dve poschodia vyssie interent veselo fungoval. Kym som sa prestahoval (a bol som naozaj rychly), prisiel technik a internet opravil. No co uz. Aspon som dostal vacsiu izbu a snad pomohol ostatnym chudakom na nasom poschodi.

Lusaka
Vacsina ludi Zambie vraj zije v Lusake, alebo v jej okoli. Netusim ale, kde ti vsetci ludia su. Zambia by mala mat okolo 12 milionov ludi. Na prvy pohlad mi Lusaka pride ako nadmerne roztiahnuta dedina. Domy navolno roztrusene po prirode, medzi nimi cesty, alebo aj nie cesty a ziaden vysoky dom. Centrum mesta sa na mesto aj podoba. Jemne osumtele, ziadne super velke budovy a super husta zastavba s atmosferou maleho mesta. Lusaka v mojich ociach je skor plna domov s velkymi zahradami s vysokymi murovanymi plotmi okolo nich. Na plotoch nesmu chybat droty s vysokym napatim. Takmer vsade maju straznika, zahradnika a kto nie aky dalsi personal. Vynimkou vo vyssom standarde nie je ani bazen, ci tenisovy kurt. Velkosti domov a hlavne pozemkov, ktore by sa u nas zdali luxusne su tu bezne.

Je jasne, ze Afrika sa rozvija uzasnym tempom a moderny sposob zivota sa sem tlaci zo vsetkych sil. Stale sa tu vsak najdu veci, ktore cloveka zaskocia. V Europe je nosenie malych deti na chrbte v handre skor modnym vystrelkom. Tu som vidiel zenu, s malym sracom (makcen je na "s", nie na "c") a motykou v ruke, ako si vykracovala za pracou. Oblecena v pestrych farbach, s poryskom od motyky vyrobenom z nejakeho pahyla bola ako stvorena na na fotku do magazinu o Afrike. Fotku ale nemam.

Cestou z roboty na hotel bolo obcas vidiet ludi v trave zvlastne sa zahanajuc niecim dlhym. Pri lepsom pohlade clovek zisti, ze su to macety a ti ludia kosia travu. Neviem, aku to ma efektivitu, ale snad vedia co robia. Tiez som videl skupinu skolakov usilovne kinoziac maly kusok travy pri plote skoly. Snad to nemali za trest.

Ked Ananasy chutia ako ananasy a kde pomarance su sladke
Tam, kde ovocie dozrieva na stromoch a nie v kontajneroch v dusikovej atmosfere, tam ovocie chuti trochu inak. Doporucenia hovoria, ze by sa clovek mal vyhybat ovociu a vsetkemu, co prislo do styku s vodou. No ked som pocul, ze tu ovocie chuti tak trochu inak, neodolal som. Prvy kusok anansu bol tak sladky, az by clovek myslel, ze je z plechovky. A tak som si pridaval a pridaval. Ananasy, pomarance, melony, vsetko. A tu tento odstavec radsej skoncim, lebo kto nezazil, neuveri:)

A tie baby
A tie baby. Az si niekedy myslim, ze ten AIDS vymysleli len kvoli tomu, aby sme im tu Afriku nerozkradli. Cernosky su asi vo vseobecnosti pre belochov atraktivne. Perfektne postavy, super oblecene, na vysokych podpatkoch sa len tak premavaju po uliciach a clovek sa nestaci otacat. Samozrejme su tu aj skarede a tucne. Ale tie pekne naozaj vyniknu. A je ich tu tolko, az by sa sem clovek prestahoval.