Somalsko 2016

Somálsko

Nedeľa, 07.02.2016, 19:11, pri bazéne, Comfort Gardens Hotel, Gigiri, Nairobi, Keňa

Mám posledný deň služobky v Somálsku a tentokrát som nemal veľa času nazvyš na písanie denníčkov. Byť v Somálsku a nenapísať aspoň pár riadkov by ale bol veľký hriech. Tak aspoň niečo. Už pri plánovaní tejto cesty sa ma všetci pýtali, či tam naozaj chcem ísť. Asi ako skoro každý, o Somálsku som nevedel takmer nič. Niečo málo som si prečítal a po prvých riadkoch popisujúcich situáciu v Somálsku som aj rýchlo prestal. Nakoniec som sa spoľahol na to, že ak tam môžu žiť a pracovať iní ľudia z UN, tak to nemôže byť až také zlé. A tak som šiel.

Hneď na začiatok upozorním, že aj keď som bol Somálsku, tak v tom ozajstnom Somálsku som nebol. Bol som tam na služobnej ceste a môj pohyb, ako aj moje zážitky, boli obmedzené na pobyty v UN kempoch, presuny lietadlami a noci v hotelových izbách. Zážitky zo Somálska tu nehľadajte.

UNDP zvyčajne prichádza do krajiny až po konflikte, alebo až sa situácia ukľudní a je priestor na rozvoj krajiny. V Somálsku je ale naďalej vojna a to tejto ceste pridalo na pikantnosti. Cestu som začal v podpornom ofise v Nairobi a pokračoval cez tri ofisy v Somálsku. Mogadishu, Hargeisa a Garowe.

Pre našinca je už aj cesta do Nairobi nie celkom bežnou destináciou. Aj keď celé OSN je vo veľmi bezpečnej časti, hneď vedľa Americkej ambasády a ďaleko od centra mesta, voľný pohyb po tme sa neodporúča. Domy sú tu obohnane vysokými plotmi a každý má strážnu službu, vrátnika a strážnika. Niečo podobné som videl v južnej Afrike. Ozbrojené prepadnutia vraj nie sú úplne zriedkavé. Hneď prvý deň za mnou prišiel nás “sekuriťák“ a dal mi mobil s dôležitými číslami pre prípad núdze. Tiež som dostal radu, v prípade prepadu odovzdať úplne všetko a nesnažiť sa o žiadne hrdinstvo. Pohyb cez deň je vraj v pohode, ale určite netreba ukazovať nič cenné. Napriek tomu je Nairobi oázou bezpečia a relaxu pre tých, ktorí robia v Somálsku.

Ofis v Nairobi je na obrovskom pozemku, roztrúsený v prekrásnej prírode. Všade je veľa trávy, stromov a rybníkov. Človeku sa pri ceste do prace ani nechce ísť do kancelárie. A niektorí ani nejdú. Sadnú si na trávu a robia si svoje. Prípadne sedia v kantíne a pijú kávičku. Závidím im ten pokoj.

Somálsko je ale iné. V našom slangu je Somálsko "Hardship country", čo znamená, že tam platia iné pravidlá. Zamestnanci OSN si do Somálska nesmú zobrať rodinných príslušníkov. Chodí sa tam na štvortýždňové pobyty prekladané týždňovou povinnou dovolenkou mimo krajiny. Všetci zahraniční žijú, spia, jedia a pracujú v jednom ohradenom a dobre stráženom ofise.

Nech je to vo vnútri akokoľvek pekné a prijemné, prvé, čo človeka napadne je väzenie. Je to však všetko relatívne. Jedných strážia, aby sa tí zlí nedostali von a iných strážia, aby sa nikto zlý nedostal dnu. Ten plot a strážna veža ale zostávajú vždy rovnaké. Výjazdy sú zakázane a ak, tak iba s doprovodom a s poriadnou bezpečnosťou. Po štyroch týždňoch za plotom idú ľudia na týždňovú dovolenku, zvyčajne do Nairobi. Niektorí tam majú rodiny, iní zostanú v hoteli. Je to týždeň, kedy si ľudia môžu oddýchnuť, zrelaxovať a žiť život. 

Robiť v takejto destinácii ale nie je žiadna sranda. V Garowe som sa rozprával s kolegyňou, ktorá v Somálsku iba začala. Mala za sebou prvé 4 týždne a spolu sme leteli do Nairobi. Bola cela natešená, že sa konečne dostane preč a znova uvidí svoju dcéru. Tá zostala doma, v Kosove. Z týždňa, ktorý mala na dovolenku viac precestuje v lietadle. Zvyšok strávi dobiehaním všetkého, čo za ten mesiac zameškala. Prvé dva, tri cykly si to asi človek ani nestihne uvedomiť. Potom ale príde rutina a stále väčší odpor nastúpiť po týždni voľna do lietadla a dobrovoľne sa vrátiť do svojej izby za ostnatým plotom. Neviem si predstaviť, aký to musí byť pre tých ľudí stres. 

Mogadishu je ofis, ktorý je naozaj výnimočný a asi najzložitejší zo všetkých. Po bombovom útoku priamo na ofis koncom minulého roka sa celé UNDP presunulo na základňu pri letisku, kde už sídli celé UN. Celá základňa je obohnaná obrovským plotom a dobre strážená vojakmi. Vo vnútri je veľa malých kempov pre rôzne UN organizácie. Krutým pravidlom UN je, že v prípade nebezpečenstva sa evakuujú iba zahraniční pracovníci, prípadne ich rodiny. Lokálni zamestnanci zostávajú. A tak aj v prípade Mogadishu boli zahraniční presunutí do priestorov bezpečného letiska a miestni chodili naďalej do starého ofisu. Pravdou ale je, že s výnimkou Somálskeho prezidenta, ktorý minulý rok prežil 6 atentátov, sú cieľmi teroristov iba cudzinci a hlavne tí, čo pracujú pre OSN. Šéfovia misii tu vydržia zvyčajne dva, maximálne 3 roky. Tí sú na zozname tiež veľmi vysoko. Straty ale zatiaľ neboli. Pomáhať rozvíjať krajinu s pocitom, že niekde na vás čaká nažhavený samovrah, určite tým ľuďom na pohode nepridáva.

Do Mogadishu sme prileteli UN letom priamo z Nairobi. Po rýchlej pasovej kontrole nás odviezli do kempu. Letisko je súčasťou veľkej základne rozdelenej na veľa malých kempov a bezpečnostných zón. Pri vstupe do každej zóny musí každý prejsť kompletnou kontrolou, ako na letisku. Ulice (ak sa to tak dá nazvať) lemujú iba obrovské betónové, či kvádrové steny.

Život v samotnom kempe ale nie je až tak zlý a zďaleka nie tak nebezpečný, ako by to mohlo vyzerať. Stačí mat pri sebe iba vysielačku a byť na príjme v prípade potreby. Každý večer treba dať vedieť rádio operátorovi, že žijete a ste v priadku. Inak je pohyb vo vnútri kempu voľný. Je tam všetko, čo človek potrebuje k životu a práci - kancelárie, jedáleň, ubytovanie posilňovňa a dokonca aj terasa s výhľadom na more.

Pobyt v kempe je skoro, ako v tábore v Chorvátsku. Bývanie, v ubytovni, teplá strava trikrát denne, krčma s pivom pod slamenou strechou, a pláž. Sú tam, ale malé rozdiely. Vstup do kempu je cez tri bezpečnostné kontroly a za minimálne dvomi stenami z kvádrov naplnených hlinou, nad ktorými hliadkujú ostreľovači. Tí, čo idú do kempu pracovať, musia absolvovať celkom realistický tréning pre prípad únosu, streľby, bombového útoku a podobných zábaviek. Bývanie nie je v chatkách, ale v unimobunkách. Každá unimobunka má klímu, kúpeľňu a internet - jediný spoločník na večer. V povinnej výbave unimobunky je prilba a nepriestrelná vesta. Vaša unimobunka vlastne nie je vaša. Kým tam nie ste, ubytujú tam niekoho iného. Ja som býval v bunke niekoho, kto bol práve vtedy asi na povinnej dovolenke. V skrini boli veci, v šuplíkoch tiež. A tak som sa iba snažil nič nepokaziť a nechať izbu tak, aby nebolo vidieť, že som tam bol. Internet je tiež devíza, ktorá vytvára jediný link týchto ľudí s rodinou, kamarátmi a vôbec so svetom. Kempy majú svojich kuchárov a jedlo je tam naozaj dobré. Vlastné varenie, príliš neprichádza do úvahy. Do obchodu sa ľudia dostanú iba raz za 4 týždne, v Nairobi. Základňa má dokonca aj svoju pláž - hneď vedľa pristávacej dráhy, kde ľudia chodia na prechádzky, alebo behať. Kúpať sa dá, ale iba na vlastné riziko. Niekoho tam už vraj zožral žralok. Ale ten vraj plával ďaleko od brehu. Ďalšou vecou, čo v Chorvátsku asi nie je, sú bunkre. Ubytovacie unimobunky sú roztrúsené okolo bunkrov, prípadne rôznych betónových útvarov, kde sa dá v núdzi schovať. Za bežného dňa slúžia bunkre, ako kancelárie, keďže miesta v kempe nie je nazvyš.

Celkom iné je to, ak človek potrebuje ísť von zo základne. Na každej jednej ceste von zo základne sa podieľa asi 25 ľudí - od sekuriťákov, cez šoférov až po ochrankárov. Von sa môže ísť iba v obrnenom aute, s nepriestrelnou vestou. Pri bráne sa ku každému autu pridá doprovod dvoch miestnych áut s ostreľovačmi. Tí rozrážajú cestu a zabezpečujú ochranu. Moja jediná cesta mimo základne smerovala do asi kilometer vzdialeného UNDP ofisu. Po bombových útokoch v ňom zostali iba miestni zamestnanci, ktorí paradoxne nemohli vstúpiť do priestorov letiska, kvôli dočasne zvýšenej ochrane.

Medzi Nairobi a mestami v Somálsku lietajú hlavne lietadlá OSN. Lieta tam aj zopár komerčných liniek, ale nie je to žiadna turistická destinácia. Napriek tomu som si v časopise Turkish Airlines prečítal, ako sa Somálsko pomaly stáva novou turistickou destináciou. Niet divu. Turecko v poslednom čase investovalo v Somálsku nemalé peniaze a určite ich chcú nazad. Mám ale pocit, že to ešte chvíľu potrvá, kým sa dovolenky na Somálskych plážach objavia v katalógoch cestovných kancelárií. Len na dokreslenie, iba pár dní po tom, ako som odišiel zo Somálska vybuchla bomba v lietadle smerujúceho z Mogadishu. Lietadlo núdzovo pristálo a všetci, okrem atentátnika prežili. Buď sa teroristom niečo nepodarilo, alebo to bola iba skúška. Jeho rodina na neho asi príliš hrdá nebude. Rodiny samovražedných atentátnikov dostanú zaplatené za každého zabitého a v nebi na nich čaká 40 panien. Keďže odpálil iba seba, veľký zárobok pre rodinu to nebude. A kto vie, či ho tie panny v nebi budú vidieť, ako hrdinu. Každopádne to nie je sranda. Lietanie UN lietadlami je tiež zážitok. UN ma v Somálsku 7 lietadiel, ktoré lietajú tam, kde už iní lietať nechcú. Okrem Somálska má OSN lietadlá ešte v zopár ďalších krízových krajinách. Niektoré operujú sami, iné zase cez externé spoločnosti. Lieta sa väčšinou v malých vrtuľových lietadlách, ktoré dokonca spĺňajú medzinárodné bezpečnostne kritériá. To najmenšie, ktorým som letel bol Beechcraft 1900D so 16 sedadlami. Zvláštnosťou je tiež povinné medzipristátie pri letoch zo Somálska do Nairobi. Povráva sa, že nejaký vojak si zabudol pri ceste zo Somálska vyložiť zbraň z kufra a na letisku v Nairobi vyrobil veľký poplach. A tak teraz všetky lety zo Somálska pristanú v Keni na opustenom letisku, kde pasažieri vystúpia, prejdú pasovou a imigračnou kontrolou, preskenujú im batožinu, nasadnú do lietadla a pokračujú ďalších 45 minút do Nairobi.

Na letisku v Garowe sa pristáva na šotoline. Letisko je pozostatkom po Americkej firme Conoco, ktorá si tam vyrobila dočasné letisko, keď v tej oblasti skúmala zásoby ropy. Keďže Garowe zatiaľ svoje letisko iba stavia, pristavajú tu iba malé UN lietadlá. Letištná budova má rozlohu asi 20 metrov štvorcových a odletová hala s VIP salónom je iba plechová strecha s plastovým záhradným nábytkom. Odletovú halu som si aj tak príliš neužil, keďže celé čakanie na lietadlo sme museli sedieť v aute s oblečenými vestami. Potom iba priama čiara do lietadla a preč. Cesta na letisko a z letiska je samozrejme s doprovodom miestnych „gunmanov“. Checkin sme si urobili ešte v ofise, kde nám prezreli a zobrali batožinu. Drobným spestrením pri lete do Garowe je medzipristátie v Bossaso na dotankovanie. Letisko uprostred púšte pri malom mestečku na nekonečne dlhej pieskovej pláži lemovanej vrakmi lodi vyzeralo ako z iného sveta. Lietadlo pristane na dráhe uprostred ničoho, príde malý nakladiačik a chlapík s pumpárskou pištoľou načapuje najskôr do jedného a potom do druhého krídla. Cestujúci sa pritom motajú okolo lietadla a fotia si nádhernú pláž poblíž. Keď je dotankované, znova nastúpia, pilot sa za lietadlom vyčúra (lebo v lietadle záchod nie je) a pokračuje sa v ceste. Somálsko ma mimochodom asi 3000 kilometrov, zväčša piesočnatého, pobrežia. Škoda len, že pobrežie plynulo prechádza do púšte. A tak si pláže užívajú asi iba piráti. Počul som ale, že už ich je teraz oveľa menej a tak začali turistické lode znova premávať aj do Mombassy (Keňa), na juh od Somálska.

Hargeisa je zo všetkých troch miest najmiernejšia. Je to hlavné mesto Somalilandu, čo je samozvaná a dokonca medzinárodne uznávaná autonómna časť Somálska. Somálsko je rozdelené na mnoho regiónov, v ktorých vládnu rôzne klany - čo je vlastne jedným z dôvodov vojny. Po dlhé roky sa nedarí zostaviť vládu, ktorú by uznávali všetci a mám pocit, že im to tak trošku aj vyhovuje. Hargeisa vyzerá dosť chudobne. Asfalt na uliciach je iba v najväčšom centre a minulý rok spustili prvý semafór v meste. Niektoré domy sú pekné, murované, iné sú zase iba plechové búdy. Chudobu, prach a kozy vidno všade. Napriek tomu tam je život. Každý niečo robí, každý niečo predáva. Centrum mesta trošku viac pripomína mesto. Majú všetko, čo by sa od mesta očakávalo - obchody, školy, domy, autobusy, ale stále je to ďaleko od čohokoľvek, na čo sme zvyknutí v našej časti sveta.

Naši ľudia tam nežijú v ofise, ale v neďalekom hoteli. Tam majú svoje malé domčeky. To aspoň trochu pripomína bežný život, kedy človek ráno vstane a ide do práce. Stále sú tam ale sami, bez rodín. Po uliciach sa tu jazdí bez doprovodu a dokonca bez vesty. V Hargeise som si dokonca mohol aj odfotiť zopár fotiek z ulíc. Samozrejme iba cez sklo auta. My sme spali v hoteli Ambassador, ktorý svojim názvom naznačoval veľký luxus, ale realitou pripomínal slušný trojhviezdičkový hotel. Na miestne pomery to aj luxus bol. Výbava izieb bola skôr skromná, ale ako bonus vás na izbe čakajú šľapky - Vietnamky. Sprchovanie s nimi je v cene :). Človek bol ale vďačný za posteľ, teplú vodu a internet. To, čo im chýbalo na výbave hotela však hotelový personál hravo dohnal ochotou a ústretovosťou.

Aj keď ja som bol v Somálsku iba pá dní, mal som dobrú šancu vidieť, ako fungujú UN zamestnanci v takýchto podmienkach. Určite to nie je práca pre každého. Aj krátky čas v takýchto podmienkach preverí vašu psychiku, poriadne prevetrá vaše vzťahy a určite vás donúti prehodnotiť vaše životné hodnoty. A každému, kto sa na to dá a ešte je schopný aj niečo urobiť, patrí veľký rešpekt.