Somálsko
Nedeľa, 07.02.2016, 19:11, pri bazéne, Comfort Gardens
Hotel, Gigiri, Nairobi, Keňa
Mám posledný deň služobky v Somálsku a tentokrát som nemal
veľa času nazvyš na písanie denníčkov. Byť v Somálsku a nenapísať aspoň pár
riadkov by ale bol veľký hriech. Tak aspoň niečo. Už pri plánovaní tejto cesty
sa ma všetci pýtali, či tam naozaj chcem ísť. Asi ako skoro každý,
o Somálsku som nevedel takmer nič. Niečo málo som si prečítal a po
prvých riadkoch popisujúcich situáciu v Somálsku som aj rýchlo prestal.
Nakoniec som sa spoľahol na to, že ak tam môžu žiť a pracovať iní ľudia z UN,
tak to nemôže byť až také zlé. A tak som šiel.
Hneď na začiatok upozorním, že aj keď som bol Somálsku, tak v
tom ozajstnom Somálsku som nebol. Bol som tam na služobnej ceste a môj
pohyb, ako aj moje zážitky, boli obmedzené na pobyty v UN kempoch, presuny
lietadlami a noci v hotelových izbách. Zážitky zo Somálska tu
nehľadajte.
UNDP zvyčajne prichádza do krajiny až po konflikte, alebo až
sa situácia ukľudní a je priestor na rozvoj krajiny. V Somálsku je ale naďalej
vojna a to tejto ceste pridalo na pikantnosti. Cestu som začal v podpornom
ofise v Nairobi a pokračoval cez tri ofisy v Somálsku.
Mogadishu, Hargeisa a Garowe.
Pre našinca je už aj cesta do Nairobi nie celkom bežnou destináciou.
Aj keď celé OSN je vo veľmi bezpečnej časti, hneď vedľa Americkej ambasády a ďaleko
od centra mesta, voľný pohyb po tme sa neodporúča. Domy sú tu obohnane vysokými
plotmi a každý má strážnu službu, vrátnika a strážnika. Niečo podobné som videl
v južnej Afrike. Ozbrojené prepadnutia vraj nie sú úplne zriedkavé. Hneď prvý deň
za mnou prišiel nás “sekuriťák“
a dal mi mobil s dôležitými číslami pre prípad núdze. Tiež som dostal radu, v prípade
prepadu odovzdať úplne všetko a nesnažiť sa o žiadne hrdinstvo. Pohyb cez deň
je vraj v pohode, ale určite netreba ukazovať nič cenné. Napriek tomu je
Nairobi oázou bezpečia a relaxu pre tých, ktorí robia v Somálsku.
Ofis v Nairobi je na obrovskom pozemku, roztrúsený v prekrásnej prírode. Všade je veľa trávy, stromov a rybníkov. Človeku sa pri ceste do prace ani nechce ísť do kancelárie. A niektorí ani nejdú. Sadnú si na trávu a robia si svoje. Prípadne sedia v kantíne a pijú kávičku. Závidím im ten pokoj.
Somálsko je ale iné. V našom slangu je Somálsko
"Hardship country", čo znamená, že tam platia iné pravidlá. Zamestnanci
OSN si do Somálska nesmú zobrať rodinných príslušníkov. Chodí sa tam na
štvortýždňové pobyty prekladané týždňovou povinnou dovolenkou mimo krajiny. Všetci
zahraniční žijú, spia, jedia a pracujú v jednom ohradenom a dobre stráženom
ofise.
Nech je to vo vnútri akokoľvek pekné a prijemné, prvé, čo človeka napadne je väzenie. Je to však všetko relatívne. Jedných strážia, aby sa tí zlí nedostali von a iných strážia, aby sa nikto zlý nedostal dnu. Ten plot a strážna veža ale zostávajú vždy rovnaké. Výjazdy sú zakázane a ak, tak iba s doprovodom a s poriadnou bezpečnosťou. Po štyroch týždňoch za plotom idú ľudia na týždňovú dovolenku, zvyčajne do Nairobi. Niektorí tam majú rodiny, iní zostanú v hoteli. Je to týždeň, kedy si ľudia môžu oddýchnuť, zrelaxovať a žiť život.
Nech je to vo vnútri akokoľvek pekné a prijemné, prvé, čo človeka napadne je väzenie. Je to však všetko relatívne. Jedných strážia, aby sa tí zlí nedostali von a iných strážia, aby sa nikto zlý nedostal dnu. Ten plot a strážna veža ale zostávajú vždy rovnaké. Výjazdy sú zakázane a ak, tak iba s doprovodom a s poriadnou bezpečnosťou. Po štyroch týždňoch za plotom idú ľudia na týždňovú dovolenku, zvyčajne do Nairobi. Niektorí tam majú rodiny, iní zostanú v hoteli. Je to týždeň, kedy si ľudia môžu oddýchnuť, zrelaxovať a žiť život.
Robiť v takejto destinácii ale nie je žiadna sranda. V Garowe
som sa rozprával s kolegyňou, ktorá v Somálsku iba začala. Mala za
sebou prvé 4 týždne a spolu sme leteli do Nairobi. Bola cela natešená, že
sa konečne dostane preč a znova uvidí svoju dcéru. Tá zostala doma, v Kosove.
Z týždňa, ktorý mala na dovolenku viac precestuje v lietadle. Zvyšok strávi
dobiehaním všetkého, čo za ten mesiac zameškala. Prvé dva, tri cykly si to asi človek
ani nestihne uvedomiť. Potom ale príde rutina a stále väčší odpor nastúpiť
po týždni voľna do lietadla a dobrovoľne sa vrátiť do svojej izby za ostnatým
plotom. Neviem si predstaviť, aký to musí byť pre tých ľudí stres.
Mogadishu je ofis, ktorý je naozaj výnimočný a asi najzložitejší
zo všetkých. Po bombovom útoku priamo na ofis koncom minulého roka sa celé UNDP
presunulo na základňu pri letisku, kde už sídli celé UN. Celá základňa je obohnaná
obrovským plotom a dobre strážená vojakmi. Vo vnútri je veľa malých kempov pre
rôzne UN organizácie. Krutým pravidlom UN je, že v prípade nebezpečenstva sa evakuujú
iba zahraniční pracovníci, prípadne ich rodiny. Lokálni zamestnanci zostávajú.
A tak aj v prípade Mogadishu boli zahraniční presunutí do priestorov bezpečného
letiska a miestni chodili naďalej do starého ofisu. Pravdou ale je, že s výnimkou
Somálskeho prezidenta, ktorý minulý rok prežil 6 atentátov, sú cieľmi
teroristov iba cudzinci a hlavne tí, čo pracujú pre OSN. Šéfovia misii tu vydržia
zvyčajne dva, maximálne 3 roky. Tí sú na zozname tiež veľmi vysoko. Straty ale zatiaľ
neboli. Pomáhať rozvíjať krajinu s pocitom, že niekde na vás čaká nažhavený
samovrah, určite tým ľuďom na pohode nepridáva.
Do Mogadishu sme prileteli UN letom priamo z Nairobi. Po rýchlej
pasovej kontrole nás odviezli do kempu. Letisko je súčasťou veľkej základne rozdelenej
na veľa malých kempov a bezpečnostných zón. Pri vstupe do každej zóny musí
každý prejsť kompletnou kontrolou, ako na letisku. Ulice (ak sa to tak dá nazvať)
lemujú iba obrovské betónové, či kvádrové steny.
Život v samotnom kempe ale nie je až tak zlý a zďaleka nie
tak nebezpečný, ako by to mohlo vyzerať. Stačí mat pri sebe iba vysielačku a byť
na príjme v prípade potreby. Každý večer treba dať vedieť rádio operátorovi, že
žijete a ste v priadku. Inak je pohyb vo vnútri kempu voľný. Je tam všetko, čo človek
potrebuje k životu a práci - kancelárie, jedáleň, ubytovanie posilňovňa
a dokonca aj terasa s výhľadom na more.
Pobyt v kempe je skoro, ako v tábore v Chorvátsku. Bývanie,
v ubytovni, teplá strava trikrát denne, krčma s pivom pod slamenou strechou, a
pláž. Sú tam, ale malé rozdiely. Vstup do kempu je cez tri bezpečnostné
kontroly a za minimálne dvomi stenami z kvádrov naplnených hlinou, nad ktorými hliadkujú
ostreľovači. Tí, čo idú do kempu pracovať, musia absolvovať celkom realistický tréning
pre prípad únosu, streľby, bombového útoku a podobných zábaviek. Bývanie
nie je v chatkách, ale v unimobunkách. Každá unimobunka má klímu,
kúpeľňu a internet - jediný spoločník na večer. V povinnej výbave unimobunky je
prilba a nepriestrelná vesta. Vaša unimobunka vlastne nie je vaša. Kým tam nie
ste, ubytujú tam niekoho iného. Ja som býval v bunke niekoho, kto bol práve
vtedy asi na povinnej dovolenke. V skrini boli veci, v šuplíkoch tiež. A tak
som sa iba snažil nič nepokaziť a nechať izbu tak, aby nebolo vidieť, že som
tam bol. Internet je tiež devíza, ktorá vytvára jediný link týchto ľudí s
rodinou, kamarátmi a vôbec so svetom. Kempy majú svojich kuchárov a jedlo je
tam naozaj dobré. Vlastné varenie, príliš neprichádza do úvahy. Do obchodu sa ľudia
dostanú iba raz za 4 týždne, v Nairobi. Základňa má dokonca aj svoju pláž - hneď
vedľa pristávacej dráhy, kde ľudia chodia na prechádzky, alebo behať. Kúpať sa
dá, ale iba na vlastné riziko. Niekoho tam už vraj zožral žralok. Ale ten vraj
plával ďaleko od brehu. Ďalšou vecou, čo v Chorvátsku asi nie je, sú bunkre.
Ubytovacie unimobunky sú roztrúsené okolo bunkrov, prípadne rôznych betónových útvarov,
kde sa dá v núdzi schovať. Za bežného dňa slúžia bunkre, ako kancelárie,
keďže miesta v kempe nie je nazvyš.
Celkom iné je to, ak človek potrebuje ísť von zo základne.
Na každej jednej ceste von zo základne sa podieľa asi 25 ľudí - od sekuriťákov,
cez šoférov až po ochrankárov. Von sa môže ísť iba v obrnenom aute, s
nepriestrelnou vestou. Pri bráne sa ku každému autu pridá doprovod dvoch
miestnych áut s ostreľovačmi. Tí rozrážajú cestu a zabezpečujú ochranu. Moja
jediná cesta mimo základne smerovala do asi kilometer vzdialeného UNDP ofisu.
Po bombových útokoch v ňom zostali iba miestni zamestnanci, ktorí
paradoxne nemohli vstúpiť do priestorov letiska, kvôli dočasne zvýšenej ochrane.
Medzi Nairobi a mestami v Somálsku lietajú hlavne lietadlá OSN.
Lieta tam aj zopár komerčných liniek, ale nie je to žiadna turistická destinácia.
Napriek tomu som si v časopise Turkish Airlines prečítal, ako sa Somálsko
pomaly stáva novou turistickou destináciou. Niet divu. Turecko v poslednom
čase investovalo v Somálsku nemalé peniaze a určite ich chcú nazad.
Mám ale pocit, že to ešte chvíľu potrvá, kým sa dovolenky na Somálskych plážach
objavia v katalógoch cestovných kancelárií. Len na dokreslenie, iba pár dní
po tom, ako som odišiel zo Somálska vybuchla bomba v lietadle smerujúceho z
Mogadishu. Lietadlo núdzovo pristálo a všetci, okrem atentátnika prežili. Buď
sa teroristom niečo nepodarilo, alebo to bola iba skúška. Jeho rodina na neho
asi príliš hrdá nebude. Rodiny samovražedných atentátnikov dostanú zaplatené za
každého zabitého a v nebi na nich čaká 40 panien. Keďže odpálil iba
seba, veľký zárobok pre rodinu to nebude. A kto vie, či ho tie panny
v nebi budú vidieť, ako hrdinu. Každopádne to nie je sranda. Lietanie UN lietadlami
je tiež zážitok. UN ma v Somálsku 7 lietadiel, ktoré lietajú tam, kde už iní lietať
nechcú. Okrem Somálska má OSN lietadlá ešte v zopár ďalších krízových krajinách.
Niektoré operujú sami, iné zase cez externé spoločnosti. Lieta sa väčšinou v malých
vrtuľových lietadlách, ktoré dokonca spĺňajú medzinárodné bezpečnostne kritériá.
To najmenšie, ktorým som letel bol Beechcraft 1900D so 16 sedadlami. Zvláštnosťou
je tiež povinné medzipristátie pri letoch zo Somálska do Nairobi. Povráva sa, že
nejaký vojak si zabudol pri ceste zo Somálska vyložiť zbraň z kufra a na letisku
v Nairobi vyrobil veľký poplach. A tak teraz všetky lety zo Somálska pristanú v
Keni na opustenom letisku, kde pasažieri vystúpia, prejdú pasovou a imigračnou
kontrolou, preskenujú im batožinu, nasadnú do lietadla a pokračujú ďalších 45 minút
do Nairobi.
Na letisku v Garowe sa pristáva na šotoline. Letisko je
pozostatkom po Americkej firme Conoco, ktorá si tam vyrobila dočasné letisko,
keď v tej oblasti skúmala zásoby ropy. Keďže Garowe zatiaľ svoje letisko
iba stavia, pristavajú tu iba malé UN lietadlá. Letištná budova má rozlohu asi
20 metrov štvorcových a odletová hala s VIP salónom je iba plechová strecha s plastovým
záhradným nábytkom. Odletovú halu som si aj tak príliš neužil, keďže celé čakanie
na lietadlo sme museli sedieť v aute s oblečenými vestami. Potom iba priama čiara
do lietadla a preč. Cesta na letisko a z letiska je samozrejme s doprovodom
miestnych „gunmanov“. Checkin sme si urobili ešte v ofise, kde nám prezreli a
zobrali batožinu. Drobným spestrením pri lete do Garowe je medzipristátie v
Bossaso na dotankovanie. Letisko uprostred púšte pri malom mestečku na nekonečne
dlhej pieskovej pláži lemovanej vrakmi lodi vyzeralo ako z iného sveta.
Lietadlo pristane na dráhe uprostred ničoho, príde malý nakladiačik a chlapík s
pumpárskou pištoľou načapuje najskôr do jedného a potom do druhého krídla. Cestujúci
sa pritom motajú okolo lietadla a fotia si nádhernú pláž poblíž. Keď je
dotankované, znova nastúpia, pilot sa za lietadlom vyčúra (lebo v lietadle záchod
nie je) a pokračuje sa v ceste. Somálsko ma mimochodom asi 3000 kilometrov, zväčša
piesočnatého, pobrežia. Škoda len, že pobrežie plynulo prechádza do púšte. A
tak si pláže užívajú asi iba piráti. Počul som ale, že už ich je teraz oveľa
menej a tak začali turistické lode znova premávať aj do Mombassy (Keňa), na juh
od Somálska.
Hargeisa je zo všetkých troch miest najmiernejšia. Je to hlavné mesto Somalilandu, čo je samozvaná a dokonca medzinárodne uznávaná autonómna časť Somálska. Somálsko je rozdelené na mnoho regiónov, v ktorých vládnu rôzne klany - čo je vlastne jedným z dôvodov vojny. Po dlhé roky sa nedarí zostaviť vládu, ktorú by uznávali všetci a mám pocit, že im to tak trošku aj vyhovuje. Hargeisa vyzerá dosť chudobne. Asfalt na uliciach je iba v najväčšom centre a minulý rok spustili prvý semafór v meste. Niektoré domy sú pekné, murované, iné sú zase iba plechové búdy. Chudobu, prach a kozy vidno všade. Napriek tomu tam je život. Každý niečo robí, každý niečo predáva. Centrum mesta trošku viac pripomína mesto. Majú všetko, čo by sa od mesta očakávalo - obchody, školy, domy, autobusy, ale stále je to ďaleko od čohokoľvek, na čo sme zvyknutí v našej časti sveta.
Naši ľudia tam nežijú v ofise, ale v neďalekom hoteli. Tam majú
svoje malé domčeky. To aspoň trochu pripomína bežný život, kedy človek ráno
vstane a ide do práce. Stále sú tam ale sami, bez rodín. Po uliciach sa tu jazdí
bez doprovodu a dokonca bez vesty. V Hargeise som si dokonca mohol aj odfotiť zopár
fotiek z ulíc. Samozrejme iba cez sklo auta. My sme spali v hoteli Ambassador, ktorý
svojim názvom naznačoval veľký luxus, ale realitou pripomínal slušný trojhviezdičkový
hotel. Na miestne pomery to aj luxus bol. Výbava izieb bola skôr skromná, ale
ako bonus vás na izbe čakajú šľapky - Vietnamky. Sprchovanie s nimi je v cene
:). Človek bol ale vďačný za posteľ, teplú vodu a internet. To, čo im chýbalo
na výbave hotela však hotelový personál hravo dohnal ochotou a ústretovosťou.
Aj keď ja som bol v Somálsku iba pá dní, mal som dobrú šancu
vidieť, ako fungujú UN zamestnanci v takýchto podmienkach. Určite to nie
je práca pre každého. Aj krátky čas v takýchto podmienkach preverí vašu
psychiku, poriadne prevetrá vaše vzťahy a určite vás donúti prehodnotiť
vaše životné hodnoty. A každému, kto sa na to dá a ešte je schopný aj
niečo urobiť, patrí veľký rešpekt.



































