Pár týždňov dozadu som sa presťahoval do Istanbulu. Prevelili ma sem z práce a tak tu niekoľko rokov asi pobudnem. Byt som si už našťastie zohnal a tak pomaly začínam objavovať okolie a zväčšovať tak “svoje” územie. A tak kým si na to všetko zvyknem a stane sa to bežným, posielam zopár postrehov.
Hneď na prvý pohľad
je jasné, že Istanbul je úplne iné mesto, ako Bratislava. Je trochu väčší a žije
tu o niečo viac ľudí. Presnejšie tak o 15 až 20 miliónov viac. Presné číslo
vraj nikto nepozná a počet obyvateľov sa v priebehu roka a sezón dosť mení.
Tomu je samozrejme prispôsobené úplne všetko. Budovy, ulice, doprava a aj ľudia.
Domy sú nalepené jeden na druhom a s improvizovanými prístavbami a nadstavbami
si tu zjavne nikto ťažkú hlavu nerobí. To platí hlavne o starom meste. Využitý
je tu naozaj každý priestor. Ľudia neváhajú zamurovať a plechom zakryť akýkoľvek
malý priestor, v ktorom by sa dal vytvoriť aspoň maličký obchodík. To, že Turci
sú obchodníci je všeobecne známe. Doteraz som tomu ich spôsobu obchodovania
neprišiel na chuť a zakaždým, keď vytiahnem peňaženku, mám pocit, že “good
business” to bol iba pre nich napriek tomu, že skoro vždy dostanem nejakú zľavu.
Na druhej strane sa od nich dá aj veľa učiť. Čím viac chodím do ich obchodíkov,
tým viac vidím “obchodovanie” v tej najčistejšej forme. Predajú aj to, čo
nemajú a ak to nemajú, tak to zoženú. Turci sa v žiadnom prípade neboja
konkurencie. Možno je to tým množstvom ľudí a možno to tak majú naučené. Nemajú
najmenší problém otvoriť si potraviny hneď oproti iným potravinám. Vlastne tu
celkom dobre fungujú uličky s rôznym typom tovaru. Ak teda potrebujete
lampu, tak idete na ulicu s lampami. Ak mobil, idete inde. Asi nabizarnejšia je
ulička s figurínami do výkladov. Je tam na sebe nalepených 50 malých obchodíkov
s rovnakým sortimentom. Nerobia si naprieky a vôbec ich netrápi, že všetci
naokolo predávajú úplne to isté. Nerobí im problém poslať zákazníka do vedľajšieho
obchodíku, ak taký tovar práve nemajú. A ak nemajú práve žiadnych zákazníkov, všetci
spolu na ulici popíjajú čaj. Samozrejme sú v Istanbule aj veľké nákupné
strediska. A tam to zjavne funguje presne tak, ako to dôverne poznáme z domu. Ďalšou
zaujímavosťou je obrovské množstvo malých
stánkov s jedlom. Nech stojíte na akomkoľvek mieste, určite nie ste ďalej ako
100 metrov od najbližšieho miesta, kde sa dá kúpiť kebab, alebo niečo iné na
jedenie. Kebab je asi najpredávanejšie jedlo v širokom okolí. Turci sú známi
svojou kuchyňou. A nie je to len tak. Zatiaľ som tu nejedol ešte nič, čo
by mi nechutilo. Jedia tu veľa jedál so zeleninou, ale hlavne mäso. Mäso teľacie,
jahňacie a kuracie. Keďže je to moslimská krajina, bravčové mäso tu nie je. Jahňacie
má zvláštnu chuť a výraznú vôňu (pach) a všimol som si, že mnohým našincom smrdí.
Rovnako tak, ako Turkom smrdí naše bravčové. Mne našťastie voňajú obidve. Kebab
tu robia všade a robia ho dobre. Na každom rohu je malý podnik s jedným, alebo
dvomi stolmi, kde vám spravia vynikajúce mäso. Turci inak veľmi často mäso pečú,
alebo grilujú a podávajú ho samotné, s trochou zeleniny. Jednoduché, ale veľmi
chutné. Ak sa sem za mnou chystáte, určite sa pripravte na Iskender Kebab, čo
je v skratke mäso, chlieb a roztopené maslo. Turci jedia veľa chleba.
Chlieb jedia snáď ku všetkému. V reštaurácii je vždy na stole košík s chlebom –
vlastne skôr so sendvičom a skoro vždy ho ľudia popri jedle vyjedia. Zaujímavým
zvykom sú mini stoličky a mini stolíky. Namiesto normálnych stolov je často
pred reštauráciami vidieť maličké stoličky, na ktorých by pohodlne sedeli tak
stvorročné deti. Sedia tam ale dospelí a dávajú si kebab, alebo čaj.
Čaj je tu celkom
silno prepletený s kultúrou. Čaj tu pijú všetci, a pijú ho stále – pri každej
možnej príležitosti. Čaj sa pije na raňajky, po jedle a niekoľkokrát za deň. Čaj
sa ale pije aj na stretnutiach, na návštevách, alebo keď idete do obchodu
nakupovať. V supermarkete asi nie, ale ak si idete kúpiť koženú tašku, alebo
koberec do obchodu, môžete si byť istí, že vás ponúknu čajom. Čaj pijú naozaj všetci.
My v práci dokonca máme človeka na plný úväzok, ktorý varí čaj – tea boy. Majú
ho tu asi všetky firmy. Ráno príde do práce, navarí čaj, roznosí ho po kanceláriách,
za pol hodinku pozbiera šálky. Toto potom otočí ešte 3-4 krát za deň. Na
uliciach je tiež často vidieť ľudí so špeciálnymi táckami naloženými šálkami s čajom.
Jeden z obchodníkov uvarí čaj a roznosí šálky naokolo. Potom všetci sedia pred
obchodmi a popíjajú čaj. Keď sa večer prejdete mestom, našli by ste veľa šálok
s lyžičkami na chodníku pred obchodmi. Čakajú tam do rána, kým ich niekto
zoberie a navarí nový čaj. Mne čajová kultúra celkom sedí. Čaj pijem od kedy si
pamätám a ich čierny čaj mi veľmi chutí. Čaj pijú horúci, silný, sladký, a bez
citrónu. Je to nie iba nápoj, ale aj príležitosť sadnúť si a pokecať, oddýchnuť
si, alebo dohodnúť dobrý biznis. Čaj je tu naozaj na všetky príležitosti a ako
hovorí môj kolega, na čaj je vždy dobrý čas.
