Moj tyzden bez elektriny

Môj týždeň bez elektriny

Myšlienku vyskúšať si život bez elektriny som mal v hlave už dosť dlho a tak po odvážnej výzve vo víre zábavy nočného Istanbulu som jeden piatok bez veľkej prípravy po práci vypol v byte hlavný istič a nastala tma.

Už dávno som chcel vedieť, ako veľmi k bežnému životu potrebujeme elektrinu. Pomáha nám? Sme na nej závislí? Potrebujeme ju vôbec k životu? Nebolo nič jednoduchšie, ako elektrinu vypnúť a zistiť to. Pokus to bol vlastne celkom jednoduchý. Vypnúť hlavný istič a zistiť, čo všetko mi bude chýbať. Do pokusu som zahrnul aj všetky ostatné zariadenia na baterky a smartfón, na ktorom som si vypol internet. Nechal som si iba čistý telefón, keby sa mi niekto potreboval dovolať.

Hneď na začiatok priznávam, že som celý týždeň nevydržal. Vlastne to boli iba dva dni. Necelé. Napriek tomu to nepovažujem za neúspech. Skončil som, lebo bez svetla v kúpeľni a kuchyni som nedokázal umyť riady a ani seba. Ísť do extrému a umývať riad pri sviečke som už naozaj nechcel. Zopár vecí ale z pokusu vyšlo. Tu sú.

Keď som vypol istič, bola už večer. Celkom inštinktívne a bez veľkého rozmýšľania som sa začal pripravovať na tmu. Odpratal som si z chodby topánky pohodené na zemi a vytiahol som zo skrine veci, ktoré ešte budem potrebovať. Tiež som si, po troch mesiacoch v tomto byte, všimol, že keby som to potreboval, v šatníku je celkom dosť svetla z lamy na ulici. Človek sa vlastne okamžite prepne do režimu života so slnkom. Ísť spať, keď je vonku tma a vstávať keď sa rozvidnie. Je to vlastne ako kempovanie vo vlastnom byte. V byte bez elektriny sa potme nedá robiť skoro nič. Iba ísť spať. V máji zapadne slnko okolo pol deviatej a o desiatej už sa človek tak nudí, až ide spať. Úžasne to prospieva zdraviu.

Bez elektriny zavládlo v mojom byte ticho. Nepípali nové správy na telefóne, nehrala hudba a počítač tiež nefungoval. V tom tichu bolo zrazu oveľa zreteľnejšie počuť vlastné myšlienky. Bol som sám a nič ma nerušilo. Nikdy predtým som si neuvedomil, ako často je moja pozornosť prerušovaná kadejakými impulzmi zvonku. Nie, nevymyslel som za ten čas nič prevratné, ale bolo to podozrivo príjemné a ukľudňujúce. Život bez elektriny je vlastne celkom oddychový. Môžem si sadnúť tu, alebo tam a okrem toho asi vlastne nič. Môžem čítať knihy, hrať na gitare a písať denníky. Práve tie veci, na ktoré inokedy nemám čas, alebo ich odkladám až na neskoro večer.

Ráno vstanem, operiem a povysávam. Teda aspoň tak som mal sobotu naplánovanú predtým. Ráno som síce vstal, ale nebola ani pračka, ani vysávač. Vysávač nahradil mop a prášenie kobercov na balkóne, a pračku som nechal, ako nevyriešený problém. Niečo by sa dalo určite oprať v ruke, ale až tak ďaleko som s mojim pokusom zájsť nechcel. Určite nie s košeľami do roboty.

Cez deň mi elektrina vlastne ani nechýbala. Všimol som si to, až keď som vyberal teplé potraviny z chladničky. Celkom ma potešila dávno zabudnutá klobása, ktorú som vybral z mrazničky. Aspoň som mal dôvod ju zjesť. Jogurt by už ale asi do druhého dňa neprežil. Chladnička je vlastne celkom veľký vynález. Bez neho by som si nemohol kupovať veľký jogurt na celý týždeň. Možno by som si mohol kupovať malé jogurty a jesť ich priebežne. To by ale predavač v mojom obchodíku musel mať chladničku a hlavne elektrinu. Čo by ale bolo, keby nemal elektrinu ani on? Bez elektriny by sa si muselo zmeniť dosť vecí. Na to, aby sme mohli jesť jogurty, museli by sme žiť asi oveľa bližšie k farmám. Alebo by farmy museli byť bližšie k nám. To by ale v dvadsaťmiliónovom Istanbule mohol byť problém. Na to, aby som ja mohol mať každý deň čerstvý jogurt, musel by môj obchodník každé ráno ísť na farmu pre čerstvé jogurty. Ale ak by farmy boli tak blízko, možno by som si pre jogurt mohol ísť aj sám. Elektrina celkom určite môže za to, že sú v našej dobe farmári oveľa ďalej od ľudí, ako bývali. A to, že sú ďaleko, paradoxne vytvorilo miesto pre obchodníkov. Obchodníci predsa v minulosti boli tí, ktorí prinášali tovar z ďaleka, ako korenie, ci čaj. Ani sme sa nenazdali a tovarom z ďaleka sa stal aj jogurt. Obchodníci ich nakúpia lacno u farmárov a draho predajú ľudom. A keďže majú chladničky, môžu nakupovať viac a lacnejšie. Bez elektriny by sa celý tento reťazec asi rozpadol. A to asi platí aj pre iné potraviny.

Život bez elektriny sa riadi slnkom. Svetlo v bytoch a iné vymoženosti nám dovolia natiahnuť si deň tak, ako sa nám to hodí. Vstaneme podľa budíka a ideme do postele keď skončí film. Ako ale vstávali ľudia do práce pred 500 rokmi? Ako chodili načas? Bolo v minulosti niečo také, ako pracovná doba? Viem, že budík nemusí vôbec potrebovať elektrinu, ale to, že ju máme, celkom silno definuje to, ako žijeme. Niekde som sa dočítal, že život pred kapitalizmom pracovnú dobu definovanú časom nepoznal. To, čím sa riadili bol východ a západ slnka, či ročné obdobie. V lete teda pracovali viac a v zime menej. Ľudia vraj ale mali oveľa viac relaxu. Počas práce mali vyhradené doby na tri jedlá denne a dokonca poobedný spánok. My sme raňajky a večere vysunuli mimo pracovného života a o poobednom spánku ani nehovorím. Kto vie, či by sme sa nemali občas aspoň na chvíľu obzrieť do minulosti.

Môj pokus som celý týždeň nevydržal. Či už to bolo pohodlnosťou, alebo neochotou zájsť tak ďaleko, niečo mi to predsa len prinieslo. Myslím si, že elektrinu k životu nepotrebujeme. Určite ju však potrebujeme k nášmu štýlu života. Dovolí nám robiť veci, ktoré máme radi, ale nás aj donúti k veciam, ktoré na nás tlačí naša doba. A je to asi férové. Bez elektriny by sa určite život nezastavil, ale určite by sa zmenil. Možno by nám v mnohých smeroch aj pridal. Ale odmietať elektrinu a popierať všetko dobré, či zlé, čo priniesla asi nie je správne. Ja teda hlasujem za elektrinu. Občas sa ale zastaviť a zamyslieť sa, či naozaj potrebujeme všetky veci okolo nás, je celkom poučné a oslobodzujúce.

Byt na chvilu hrdinom...

Stáva sa aj vám, že občas po dopozeraní filmu prestanete byť na chvíľu sami sebou a preberiete na seba postavu hlavného hrdinu? Mne áno. Niekedy mi zázračne nárastu svaly, inokedy začnem chodiť vzpriamene. Niekedy zas začnem rozprávať trochu inak. Na chvíľu som lepším človekom. Na chvíľu viem celkom presne, čo je správne, či čo chcem urobiť s vlastným životom. Na chvíľu viem povedať tú správnu vetu a stáť si za ňou. Netrvá to dlho. Niekedy pár minút, inokedy možno aj hodinku, kým ma znova prevalcuje realita. Mám rád filmy, ktoré niečo zanechajú - pocit, či emóciu. Na chvíľu nás oslobodia od nás samých a prenesú nás na úplne iné miesto. Je to skoro ako snívať sen, len pri tom nespíme. Sen o lepších ľuďoch, o lepších svetoch, o lepších nás.

Istanbul - Mesto, kde majú ľudia k sebe blízko - Časť 1

Pár týždňov dozadu som sa presťahoval do Istanbulu. Prevelili ma sem z práce a tak tu niekoľko rokov asi pobudnem. Byt som si už našťastie zohnal a tak pomaly začínam objavovať okolie a zväčšovať tak “svoje” územie. A tak kým si na to všetko zvyknem a stane sa to bežným, posielam zopár postrehov.
 

Hneď na prvý pohľad je jasné, že Istanbul je úplne iné mesto, ako Bratislava. Je trochu väčší a žije tu o niečo viac ľudí. Presnejšie tak o 15 až 20 miliónov viac. Presné číslo vraj nikto nepozná a počet obyvateľov sa v priebehu roka a sezón dosť mení. Tomu je samozrejme prispôsobené úplne všetko. Budovy, ulice, doprava a aj ľudia. Domy sú nalepené jeden na druhom a s improvizovanými prístavbami a nadstavbami si tu zjavne nikto ťažkú hlavu nerobí. To platí hlavne o starom meste. Využitý je tu naozaj každý priestor. Ľudia neváhajú zamurovať a plechom zakryť akýkoľvek malý priestor, v ktorom by sa dal vytvoriť aspoň maličký obchodík. To, že Turci sú obchodníci je všeobecne známe. Doteraz som tomu ich spôsobu obchodovania neprišiel na chuť a zakaždým, keď vytiahnem peňaženku, mám pocit, že “good business” to bol iba pre nich napriek tomu, že skoro vždy dostanem nejakú zľavu. Na druhej strane sa od nich dá aj veľa učiť. Čím viac chodím do ich obchodíkov, tým viac vidím “obchodovanie” v tej najčistejšej forme. Predajú aj to, čo nemajú a ak to nemajú, tak to zoženú. Turci sa v žiadnom prípade neboja konkurencie. Možno je to tým množstvom ľudí a možno to tak majú naučené. Nemajú najmenší problém otvoriť si potraviny hneď oproti iným potravinám. Vlastne tu celkom dobre fungujú uličky s rôznym typom tovaru. Ak teda potrebujete lampu, tak idete na ulicu s lampami. Ak mobil, idete inde. Asi nabizarnejšia je ulička s figurínami do výkladov. Je tam na sebe nalepených 50 malých obchodíkov s rovnakým sortimentom. Nerobia si naprieky a vôbec ich netrápi, že všetci naokolo predávajú úplne to isté. Nerobí im problém poslať zákazníka do vedľajšieho obchodíku, ak taký tovar práve nemajú. A ak nemajú práve žiadnych zákazníkov, všetci spolu na ulici popíjajú čaj. Samozrejme sú v Istanbule aj veľké nákupné strediska. A tam to zjavne funguje presne tak, ako to dôverne poznáme z domu. Ďalšou zaujímavosťou je obrovské množstvo  malých stánkov s jedlom. Nech stojíte na akomkoľvek mieste, určite nie ste ďalej ako 100 metrov od najbližšieho miesta, kde sa dá kúpiť kebab, alebo niečo iné na jedenie. Kebab je asi najpredávanejšie jedlo v širokom okolí. Turci sú známi svojou kuchyňou. A nie je to len tak. Zatiaľ som tu nejedol ešte nič, čo by mi nechutilo. Jedia tu veľa jedál so zeleninou, ale hlavne mäso. Mäso teľacie, jahňacie a kuracie. Keďže je to moslimská krajina, bravčové mäso tu nie je. Jahňacie má zvláštnu chuť a výraznú vôňu (pach) a všimol som si, že mnohým našincom smrdí. Rovnako tak, ako Turkom smrdí naše bravčové. Mne našťastie voňajú obidve. Kebab tu robia všade a robia ho dobre. Na každom rohu je malý podnik s jedným, alebo dvomi stolmi, kde vám spravia vynikajúce mäso. Turci inak veľmi často mäso pečú, alebo grilujú a podávajú ho samotné, s trochou zeleniny. Jednoduché, ale veľmi chutné. Ak sa sem za mnou chystáte, určite sa pripravte na Iskender Kebab, čo je v skratke mäso, chlieb a roztopené maslo. Turci jedia veľa chleba. Chlieb jedia snáď ku všetkému. V reštaurácii je vždy na stole košík s chlebom – vlastne skôr so sendvičom a skoro vždy ho ľudia popri jedle vyjedia. Zaujímavým zvykom sú mini stoličky a mini stolíky. Namiesto normálnych stolov je často pred reštauráciami vidieť maličké stoličky, na ktorých by pohodlne sedeli tak stvorročné deti. Sedia tam ale dospelí a dávajú si kebab, alebo čaj.
 

Čaj je tu celkom silno prepletený s kultúrou. Čaj tu pijú všetci, a pijú ho stále – pri každej možnej príležitosti. Čaj sa pije na raňajky, po jedle a niekoľkokrát za deň. Čaj sa ale pije aj na stretnutiach, na návštevách, alebo keď idete do obchodu nakupovať. V supermarkete asi nie, ale ak si idete kúpiť koženú tašku, alebo koberec do obchodu, môžete si byť istí, že vás ponúknu čajom. Čaj pijú naozaj všetci. My v práci dokonca máme človeka na plný úväzok, ktorý varí čaj – tea boy. Majú ho tu asi všetky firmy. Ráno príde do práce, navarí čaj, roznosí ho po kanceláriách, za pol hodinku pozbiera šálky. Toto potom otočí ešte 3-4 krát za deň. Na uliciach je tiež často vidieť ľudí so špeciálnymi táckami naloženými šálkami s čajom. Jeden z obchodníkov uvarí čaj a roznosí šálky naokolo. Potom všetci sedia pred obchodmi a popíjajú čaj. Keď sa večer prejdete mestom, našli by ste veľa šálok s lyžičkami na chodníku pred obchodmi. Čakajú tam do rána, kým ich niekto zoberie a navarí nový čaj. Mne čajová kultúra celkom sedí. Čaj pijem od kedy si pamätám a ich čierny čaj mi veľmi chutí. Čaj pijú horúci, silný, sladký, a bez citrónu. Je to nie iba nápoj, ale aj príležitosť sadnúť si a pokecať, oddýchnuť si, alebo dohodnúť dobrý biznis. Čaj je tu naozaj na všetky príležitosti a ako hovorí môj kolega, na čaj je vždy dobrý čas.