Pred nejakym casom sa moja mala hrala na pocitaci a kreslila si obrazky. Ja si tieto jej vytvory odkladam a pridavam si k nim datumy. Asi to nepredam ako raritu z detstva slavnej spevacky, ale snad raz budeme sediet spolu pri pohari vinka a budem jej hovorit “vidis, takto ‘nadherne’ si kresila, ked si mala 5 rokov”. Kreslenie jej ide a tiez jej idu pocitace. Je to dobre. V zivote to bude potrebovat. Ked uz teda dokreslila, chcel som, aby svoje dielo ulozila. Tak jej vravim, nech klikne na tu disketku, co ako vsetci vieme, je ikonka pre ukladanie suborov. No vsetci asi nie. Jej pohlad naznacoval jasnu volu nasledovat moje instrukcie, ale jednemu slovu z tej vety zjavne nerozumela. Disketa. Terezka ma 5 rokov a disketu asi nikdy nevidela. A ak aj videla, tak ju nevidela v akcii. Na rozdiel od CD-cka, DVD-cka, ci USB-kluca, jej slovo disketa nic nehovori. Dievca je to sikovne. Casom sa nauci, ako asi vyzera ikonka na ukladanie suborov a vobec jej to nepride divne. Kazdopadne by sa vsak softverovi vyvojari mali asi zamysliet nad dizajnom znamej to ikonky “save”.
Kym pocitace pred par sto rokmi pouzivali na svojich drevenych monitoroch ikonku truhlice, dnes je to znama disketa a v buducnosti to bude, v zavislosti od vierovyznania bud velke pismenko “G”, alebo nahryznute jablcko. A zmeni sa aj text pod ikonkou. Namiesto “save” (ulozit) tam bude “submit” (odoslat). Ale to uz je z inej rozpravky.