Ako mierka mení veci

Fascinuje ma, ako sa mení vnímanie pevnosti, či tvrdosti keď sa zmení mierka pohľadu. Videl som teraz video, ako sa na šrotovisku hydraulickým ramenom rozoberá auto. Dvomi pršstekmi si auto otočí dole hlavou, vytrhne prednú a zadnú nápravu, potom si auto otočí hlavou hore, otvorí si strechu, vytiahne zväzok káblov. Potom jemne vyberie chladič a kusy palubnej dosky. Nakoniec vyberie motor. Všetky časti auta dá do samostatnej krabičky - kontajnera a nakoniec zmačkne karosériu na malú kocku. Keď sa na auto pozeram ja, je to niečo veľké, pevné a nemenné. Keď sa na auto pozerá operátor hydraulického ramena, vidí niečo krehké a malé, ako varené vajíčko. Najskôr praskne škrupinu, potom dvomi prstami oddelí škrupinu od vajíčka a nakoniec vyberie žĺtko a bielko dá do inej misky. 

Rovnako ako auto, aj našu planétu považujeme za pevnú a nemmenú. Veď ako veľa práce nám dá vykopať jeden tunel popod horu? Možno si zem predstavujeme ako kamennú guličku. Keď sa dve také guličky stretnú, iba silno ťuknú a odrazia sa každá svojim smerom. Opak je ale pravdou. Nie, že by som to videl na vlastné oči, ale všetky simulácie stretu dvoch vesmírnych telies skôr ukazujú, ako keby do seba narazili dve gule zo sypkého snehu. Iba sa v strede rozprášia a nezostane po nich takmer nič. Dokonca netreba ísť ani na planetárnu mierku. Stačí si pozrieť, ako sa chovajú hory pri zemetrasení, alebo kusy zeme pri odstrele v povrchovej bani. To čo bolo po stáročia nemenné a pevné je behom sekundy tekuté a tečie ako voda.

V opačnom smere mierky je to rovnako zaujímavé. Videl som video, ktoré vysvetľuje, čo sa deje s komárom v daždi. Asi kazdý sa už niekedy snažil zabiť komára prúdom vody z hadice. A s veľkou pravdepodobnosťou sa to nikomu nikdy nepodarilo. Kvapka vody sa totiž v mierke voči komárovi chová úplne inak. Kapilárne sily držiace kvapku vody pokope sú v porovnaní s hmotou komára také silné, že každá kvapka striekajúca z hadice komára iba odrazí. Nikdy sa nestane, že by kvapka komára pohltila a uväznila. Tým, že je komár taký ľahký, úder kvapky mu nepoláme všetky kostičky v tele. Tiež sa nestane, že mu malé kvapôčky vody zmáčajú krídelká a on už nebude vedieť liatať. Kvapka vody ho iba celého odrazí. Môže byť v šoku z toľkých úderov, ale inak sa mu nestane nič.

Tiež by som niekedy chcel vedieť, čo vidí mravec, keď chodí v kuchyni po kredenci, alebo keď chodí po zemi niekde v trávniku. Vidí baktérie? Vidí atómy? Čo vidí mravec?

10 dní ticha

10 Dní ticha

24.04.2024 – 05.05.2024

Asi mesiac a pol dozadu mi môj šéf Ismael povedal, že ide na “Silent retreat”, teda tichý odpočinok. Zaujalo ma to. Pýtal som sa viac. Je to pobyt, kde stráviš 10 dní v úplnom tichu. Bez komunikácie a bez rozptyľovania zvonku. Celý deň iba medituješ, alebo sa prechádzaš. Ticho 10 dní ? To mi predsa nemôže robiť problém. A aj keď meditácie a vlastne všetky veci duchovné sú na hony vzdialené od mňa, napriek tomu ma to lákalo. Rád ale robím na sebe experimenty a dávam sa do nových situácii a potom sledujem, ako to na mňa vplýva. Už som dávno nič také nerobil. A tak som sa prihlásil. Mal som pochybnosti o tých meditáciách. Hlavne kvôli schopnosti sedieť na zemi. To je niečo, čo kvôli chrbtu nedokážem snáď celý život. Naposledy som s prekríženými nohami sedel asi v škôlke. A tak som si tri týždne pred kempom kúpil meditačnú podložku a začal som trénovať. Vydržal som sedieť 10 – 15 minút. Sedieť tak nejako, ako sa mi podarilo. Veď ma to tam naučia. A tak som nastúpil. Netušiac do čoho idem, najivný, čistý a zvedavý. A hlavne bez akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti s meditáciami. Nikdy som to nerobil a nikdy som sa o to nezaujímal. Úplne čistý list papiera. Očakávajúc, že dám duši a mysli chvíľu odpočinúť a že možno prídem aj na nové myšlienky. Veci sa nakoniec ukázali trochu inak, ako som si predstavoval, ale o tom neskôr. Ukázalo sa, že to nie je odpočinkový tábor. Práve naopak. Je to celkom fyzicky náročný kemp, v ktorom ťa naučia techniku meditácie, ktorá ti potom môže pomôcť v živote práve s pokojom v duši a mysli a s novými myšlienkami. Bol to vlastne tréningový tábor na techniku meditácie. A tak som prišiel na prvú meditáciu v očakávaní, že mi niekto ukáže, kam mám dať jednu a druhú nohu a čo robiť. Ale nič. Prišli sme do haly, úplne všetci okolo mňa si sadli do perfektnej meditačnej polohy, potom prišiel učiteľ, sadol si na vyvýšený trón a nastalo hodinové ticho. Všetci meditovali. Iba ja som tam sedel s rozčapenými nohami a čakal inštrukcie. Neprišli. A tak som sa musel začať učiť sám.

Na začiatok ešte zopár faktov o tom, ako kemp funguje. Pri nástupe každý odovzdá mobil, peňaženku, pas a kľúče od auta. Cieľom je, aby tam každý vydržal plných 10 dní a venoval sa iba meditáciám. Každý deň má presný a rovnaký harmonogram od 4:00 do 21:00. Začiatok a koniec každej časti ohlási zvon. Jediné dovolené činnosti sú meditácie, vychádzky, jedlo a spánok. Každý deň môže mať človek až 11 hodín meditácií. Môj rytmus sa nakoniec ustálil na 4-5 hodinách denne – 4:30 – 5:00, 8:00 – 9:00, 13:00 – 13:30, 14:30 – 15:30, 18:00 – 19:00 a 20:30 – 21:00. Niektoré sú povinné, iné dobrovoľné. Každý má svoje miesto. Svoj príbor a riad svoje miesto pri stole, svoje miesto na meditácie, miesto pri prezeraní večerného videa, iba pri jedle sú preteky. Nakoniec sa ale aj tak ujde všetkým, ale rad sa tvorí už pred zvonením. Izbu si upratuješ sám, posteľné máš svoje. Perieš si sám, riad si umývaš sám. Jedlo je 2x denne. Raňajky o 6:30 a obed o 11:00. Noví študenti majú navyše čaj a ovocie o 17:00. Ženy a muži sú striktne oddelení (nie ostnatým plotom) a stretnú sa iba v meditačnej sále. Každý na svojej strane, každý pozerajúc dopredu na svojho učiteľa, či učiteľku. Asistenti sú tiež muži pre mužov a ženy pre ženy. Dokonca aj kuchári. Akákoľvek komunikácia medzi študentami je zakázaná. Dokonca aj gestá, či pozdravy. Zakázané sú všetky náboženské symboly a praktizovanie akéhokoľvek náboženstva. Dress code je voľný, ale oblečenie nesmie byť vyzývajúce, či poburujúce. Dlhé nohavice, žiadne tielka, žiadne veľké nápisy na tričkách, kraťasy, pre ženy žiadne legíny a krátke sukne. Celé je to robené tak, aby si ničím nevyrušoval ostatných, či neodvádzal ich pozornosť, aby teba nič nevyrušovalo a aby si mohol celý pobyt venovať iba meditáciám. Celý kemp by si mal byť schopný prežiť sám, napriek tomu, že je okolo teba ďalších 54 chlapov. Rozprávať sa môžeš iba s asistentom, ak niečo potrebuješ a s učiteľom, 5 minút denne. Je to dobrovoľné väzenie. Väzenie s dobrým úmyslom. Pohyb je obmedzený. Študenti sa môžu pohybovať iba vo vyhradených priestoroch. Nie je tam ostnatý plot, ale ceduľky hovoriace “tu končí časť pre študentov”. Dve haly na meditácie, jedáleň, baračiky s ubytovaním a chodník na vychádzky. Prostredie je nádherné. Máme tu veveričky, opice, jašterice, žaby či jarka žltých vtáčikov a asi pol metrového jaštera. Všade okolo zeleň. Veľa paliem, rozkvitnutých stromov, vôní a vlhkej pôdy po daždi. A nebyť toho neznesiteľného tepla bez možnosti sa dobre schladiť a komárov, bolo by to ideálne miesto na vychádzky. A jediné, čo trochu kazí nebeský kľud je blízka diaľnica, z ktorej preniká hluk.

Tu je sumár toho, čo sme sa každý deň učili:

Deň 1 – Pozoruj svoj dych tak, ako vchádza a vychádza z tvojho nosa.

Deň 2 – Pozoruj svoj dych a keď ti myseľ utečie, vráť svoju pozornosť nazad na nos. Vnímaj všetky miesta a plochy na nose, kde sa prúdiaci vzduch dotýka nosa. Nehnevaj sa, keď ti myseľ stále uteká. Iba ju vráť na nos. Ak by si na nose nič necítil, skús na pár dychov prehĺbiť dych. To ti pomôže. Potom sa ale vráť k prirodzenému dychu. Nech už je akýkoľvek. Neovládaj dych, neupravuj ho. Iba ho sleduj.

Deň 3 – Pozoruj akékoľvek vnemy v trojuholníku okolo nosa, až po hornú peru. Šteklenie, svrbenie, prúdenie vzduchu, potenie, teplo, jednoducho čokoľvek sa tam vyskytne. Ak by si náhodou necítil nič, ešte stále máš prúdenie vzduchu pri dýchaní. To tam bude vždy.

Deň 4 – Rob to isté, ale sústreď sa na menšiu plochu medzi nosom a hornou perou (hitlerove fúziky).

Deň 5 – Skenuj svoje telo od hlavy až po chodidlá a sleduj akékoľvek vnemy na každej časti tela. Hlava, tvár, krk, hruď, atď. Ak necítiš žiaden vnem, zostaň minútku a ak stále nič, posuň sa ďalej. Potom to celé zopakuj. Drž jednu polohu tela celú hodinu. Drž oči celú hodinu zatvorené. Drž koncentráciu celú hodinu.

Deň 6 – Skenuj tvoje telo od hlavy po chodidlá a od chodidiel po hlavu plynule, v jednom toku. Vnímaj každý jeden vnem rovnocenne. Vnemy iba pozoruj. Nereaguj na ne. Nepriraďuj vnemom dobré, či zlé emócie. Iba ich pozoruj.

Deň 7 – To isté, ako predchádzajúci deň. Koncentruj sa na vyrovnanosť. Nekategorizuj vnemy. Všetky vnímaj rovnocenne. Iba pozoruj ich prítomnosť. Nedávaj prioritu žiadnej časti tela a žiadnemu vnemu.

Deň 8 – Skenuj svoje telo jedným voľným prúdom. Potom sa vráť k častiam tela, ktoré si vynechal, alebo si v nich nič necítil. Ak sa ti nedarí, vráť sa k skenovaniu časti po časti. Nezabudni na rovnocenné vnímanie vnemov. Ak počas skenovania necítiš jemné, rovnomerné pocity na celom tele, nevytváraj si pocit ich potreby. Čím viac si ich budeš želať, tým viac rozhodíš svoju myseľ z rovnováhy a aj tak tie pocity nedosiahneš. Tie pocity niekedy prídu a potom zase odídu. Ak vieš voľným prúdom robiť iba niektoré časti tela, netlač to. To sa zlepší tréningom.

Deň 9 – To isté, čo predchádzajúci deň.

Deň 10 – Metta meditácia.

A teraz už denník

Deň 0 - Pioniersky tábor pre dospelých. Na čo som sa to len dal? Večera striedma, nezostalo všetkým. Zopár ľudí si nechalo mobil. Koho podvádzajú? Zaznie zvon a ideme sa modliť meditovať. Každý má svoje miesto. Všetci okolo sedia, ako sviečky. Ja sedím ledabolo a čakám, že mi to niekto vysvetlí. Nič. Po hodine meditovania ideme spať. Bolí ma chrbát.

Deň 1 - Budíček o 4:00, pohoda. Hneď dve hodiny meditácie. Bolí ma koleno, bolí chrbát. Ležať na zemi sa nesmie. Musím sedieť na meditačnej podložke. Zisťujem, že 10 dňový pobyt je vlastne 12 dňový pobyt. Okrem desiatich dní samotného pobytu je ešte deň príchodu a deň odchodu. Dobrovoľné väzenie. Jedlo jednoduché, vegetariánske, ale chutí mi. Často ani neviem, čo jem. Na raňajky sú aj toasty a džem. Svetlý bod v stravovaní. Deň je nekonečný. Poobede ležím. Už mám za sebou osem hodín, ale ďalších jedenásť pred sebou. Tých 10 dní tu nedám. Bolí ma aj myslenie na meditáciu, tým skôr to sedenie. Všetci okolo vyzerajú, že meditujú od troch rokov. Po poslednej meditácii, ktorá končí o deviatej večer, rovná cesta do postele. Bolí ma zdvihnúť fľašu vody zo zeme. Dnes nebudem piť. Zaspal som za sekundu. Ani klíma mi nechýbala. Izba 2,5m x 2,5m, stropný ventilátor, okná trvalo otvorené. V izbe sladkých 29 až 31 stupňov. Ten deň trval asi mesiac.

Deň 2 - bolesti sú trochu menšie. Dostal som operadlo na meditáciu. Máličko to pomáha. Teraz mám okrem boľavého kolena a chrbta ešte aj otlačenú hranu operadla do chrbta. Učíme sa sledovať svoj dych v nose. Ja sa učím sedieť. Neviem, či to tu pre mňa má vôbec zmysel. Mám sledovať nos, ale ja viem sledovať iba bolesť. Ak sa tu naučím sedieť, bude to úspech. Snažím sa cvičiť s fľašami vody, aby som posilnil chrbtové svaly. Všetko ma bolí, ale je to lepšie, ako včera. Večerné pozeranie hlavného guru je jeden a pol hodinové utrpenie. Sedenie v plastovej stoličke ma totálne ničí. No a potom ešte pol hodiny meditácie pred spaním. Už naozaj neviem, ako si sadnúť. Jedlo je tu dvakrát za deň, raňajky o 6:30 (po dvoch hodinách meditácií) a obed o 11:00. Večera o 17:00 je iba ovocie a čaj. Ešte som tu nebol ani raz hladný. Nejako to funguje.

Deň 3 - ťažko sa dnes vstávalo, ale dal som to. Tretí deň. To už je progres. Bolesť chrbta pomaly ustupuje. Začínam sa učiť jemné odtiene telesného balansu. Pri ceste na raňajky mám tak stuhnutý chrbát, že ma to núti chodiť vzpriamene. Páči sa mi to. Možno naozaj stačí prejsť bolesťou a na konci bude lepšie. Meditácii veľa nedávam, učím sa sedieť. Namiesto meditácií na izbe dávam buď odpočinok, alebo hľadám nové polohy. Objavil som novú polohu nôh, pri ktorej ma nebolí koleno. Obe nohy sú úplne v pohode. Možno dokonca lepšia poloha, ako moja základná. Nachádzam novú motiváciu a radosť. Prestávam myslieť na odchod. Posledná večerná seansa bola viac menej bez bolesti. Vydržím 5 minút sedieť a venovať sa dýchaniu. Potom zase 5 minút strečujem a skúšam polohy. Začínam to brať, ako tréning - 5 minútová séria, potom oddych a znova. S týmto novým prístupom sa mi to začína pozdávať.

Deň 4 - chrbát bolí oveľa menej a dokážem udržať polohu asi 5 minút. Nohy sú skoro OK. Celé telo mám stuhnuté, ale sedieť viem. Sranda ako stačí jeden štípanec na kotníku a sústredenie je preč. Asi mám potničky. Celé ruky, ramená a chrbát mám vyhádzané. Dosť to svrbí, neviem čo s tým. Častá sprcha a nové tričko 5 krát denne. Je štvrtý deň. To už nie je zlé. Cez deň je nálada okej, ale večerná seansa s hodinovým videom deda vševeda ma zabíja. Aj jeho táraniny, aj sedenie v plastovej stoličke. Posledná meditácia pred spaním je už potom čisté utrpenie v bolesti chrbta. Zaspím potom okamžite. Dnes sme mali prvú dvojhodinovú náučnú seansu. Najskôr hodina meditácií a hneď potom dvojhodinová meditácia s doprovodom - inštruktáž z reproduktorov. Bol to zabiják. Už ani neviem, čo všetko má vlastne bolí. Našťastie to neboli žiadne čáry-máry. Vlastne to bol koncentrovaný sken tela. Zameraj sa na konkrétnu časť tela a uvedom si, čo tam cítiš. Potom sa posuň na ďalšiu časť. Prejdi telo od vrchu po spodok a začni znova. S každým novým dňom sa dostávame viac do zóny, kde správne sedenie je nutnosť. Aj keď sa zlepšujem, tak nie tak rýchlo, aby som tu sedel dve hodiny s prekríženými nohami. Ešte večerné kombo s pozeraním video prednášky v plastovej stoličke a na izbu už asi pôjdem po štyroch.

Deň 5 - včera poobede ma prepadla myšlienka, že toto celé ide iba dole vodou a že to nemá význam. Po troch hodinách meditácie poobede a dvoch hodinách večer, plus hodine táranín deda vševeda som manažérovi kurzu oznámil že chcem skončiť. Povedal, nech sa dobre vyspím, a že ráno sa so mnou porozpráva učiteľ. Ak stále budem rozhodnutý odísť, tak pôjdem. Prišla rýchla úľava, ale veľmi rýchlo som začal pochybovať. Napriek tomu, že som bol zničený, na izbu som prišiel bez veľkých bolestí. A pred spaním už som bol úplne okej. To v prvý deň som zaspával od bolesti. Dnes ráno som sa zobudil ako novorodenec. Chrbát bez bolesti a pevný presne ako po dobrom tréningu. Išiel som teda na meditáciu o 4:30. Dal som tri cykly po 10 minút. Nohy mi samozrejme tŕpli po 10 až 15 minútach, ale s chrbtom som nemal veľa problémov. Nebolo to úplne okej, ale bol to skôr diskomfort ako nekonečná bolesť. Zázrak! (myslené ironicky a s posmeškom). Ja tu snáď budem musieť zostať. Po raňajkách som si na dennej tabuli prečítal presne tie veci ktoré som práve potreboval. Na každý deň je tu tabuľa s rôznymi odkazmi. Čo je hlavná úloha dňa, na čo si dávať pozor, čo dodržiavať a podobne. Dnes bola správa, že od včera trénujeme zostať hodinu v jednej polohe. Ja na 100% viem, že to nevydržím. A ničiť si kvôli tomu telo nebudem. Ale bolo tam aj to, že hodina je cieľ a koľko vydržím, toľko vydržím. Na ďalší deň mám skúsiť viac. Tí sviniari vedia presne, čím prechádzam. Idem meditovať. Poznámka s odstupom času: Teraz, keď už som dávno z kempu preč vidím, že to bol ďalší prípad vzorca, ktorý sa mi v živote opakuje. Urobím zlé rozhodnutie, len aby som ho krátko na to rýchlo zmenil a potom neskôr sa z toho správneho rozhodnutia tešil. Tiež to asi bola ukážka svojvoľnej mysle. S myšlienkou toho, že to vzdám som sa pohrával od začiatku kempu. Ale vždy keď som na tým premýšľal, tak som si povedal že ešte nie. No včera prišiel extrémne náročný deň. Ale v skutočnosti som neplánoval odchod. Iba som si trpel svojimi bolesťami. Ale večer, keď skončila posledná meditácia mi prebleskla hlavou myšlienka a ako som vstával z meditačnej podložky, zbadal som manažéra kurzu a vyrazil priamo za ním. Bola to skratová myšlienka, ktorá ma ovládla a zrazu som mu už rozprával, že som sa rozhodol to ukončiť. Chvíľu som nedával pozor a už si so mnou myseľ robila, čo chcela.

21:18 - tak a je to. Mám za sebou ďalší deň, aj s večernou meditáciou utrpenia. Tá je ale dôležitá, lebo v nej dostaneme inštrukcie a ciele na ďalší deň. Nebolo ale všetko zlé. Dnes nechali klímu v meditačnej hale zapnutú až do večera takže tam bolo fajn. Tiež už mám ľavú nohu rozhýbanú o kúsok viac a tak som objavil ďalšiu polohu nôh. Ak mi tento pobyt neprinesie nič iné, tak som získal novú flexibilitu ľavého kolena. A tiež viem urobiť drep až zadkom na päty bez toho, aby mi išlo urvať väzy. Takže úspechy sú. Tiež som si začal všímať, koľko ľudí si začalo žiadať opierku chrbta a ako si pridávajú vankúše. Takže sa trápia sa rovnako, ako ja. Dokonca aj chalan pred mnou sa čoraz častejšie naťahuje a mení polohy. On je ale aj tak iná liga. Pred mnou sú samí starí študenti, a teda takí, čo tento kurz už absolvovali predtým. Tí si iba prídu, sadnú si a sedia ako sviece plnú hodinu. Ja prídem, 5 minút sa usádzam a hľadám polohu a keď ju konečne nájdem, začne ma všetko bolieť. Som zvedavý, koľko ešte dám meditáciám, keď sa dostanem na slobodu. Idem spať. Od zajtra už bude bližšie ku koncu, ako k začiatku.

Deň 6 - je 5:00 ráno a ja mám za sebou prvú meditáciu. Úplne prvú som vydržal 15 minút. Zatiaľ najviac. Je deň 6 a už sa to bude iba skracovať. Je zaujímavé, ako je tento odpočet dôležitý. Na druhej  strane je to jediné pojítko medzi týmto svetom a tým vonku. Dni v týždni tu nie sú dôležité. Mesiace tu nie sú dôležité. Dôležitá je tabuľka s číslom 6 zavesená na jedálni. Aký je deň v týždni si zakaždým odrátavam na prstoch od stredy, kedy som sem prišiel. Dnes som vstal celkom dobre. Nie tak super, ako včera, ale stále dobre. Hnevajú ma tie potničky. Celý chrbát, pod pazuchami a ruky. Dosť ma to irituje a neviem čo s tým. Sprchujem sa kedy môžem, ležím na bruchu, aby mi to stropný ventilátor aspoň trochu vychladil a vysušil. Rána sú tu inak super. Vonku je chladnejšie ako v izbe, vlhkosť je znesiteľná a dobre sa žije. To sa o deviatej zmení. Začínam si všímať, či plný žalúdok nemá vplyv na moju polohu pri meditácii. Každý deň jem menej a menej. Uberám iba po malých troškách. Ešte stále sú to normálne porcie. Len menšie. A vôbec mi to nechýba. Tiež je ale pravda, že sedenie a chôdza 20m do a z haly sú najväčšími výdajmi energie, ktoré tu mám. Ja tu snáď aj schudnem. A hneď mám ďalší benefit tohto pobytu.

Mám po meditácií o 8:00. Chrbát bol ešte okej, ale už som ho začal cítiť. Veľmi si začínam uvedomovať balans tela. V polohách, v ktorých sedím mám panvu nakrivo a tým pádom celý vrch tela tiež. To bude asi dôvod, prečo ma bolia iba svaly na ľavej strane. Je to potvrdenie toho, že som krivý. Potrebujem zvýšiť pohyblivosť ľavého bedrového kĺbu a kolena. Dnes som objavil novú polohu chrbta, v ktorej konečne vydržím. Zhrbím sa a hlavu spustím dole. Vynakladám iba málo energie, aby som máličko zdvihol hlavu, lebo mi ten predklon tlačí na hrdlo. Viem, že to nie je správna poloha, ale robím čo viem, aby som prežil. Dnes som tak vydržal sedieť dve ranné seansy. O deviatej už sa začal chrbát hlásiť, ale to už bol čas ísť relaxovať na izbu. Budem musieť vyriešiť nohy a tým sa asi vyrieši aj chrbát. Začal som si všímať, že kvôli pohode ľavej nohy prenášam váhu pri sadení na ľavú ritňu a to ma potom celé kriví. Až raz zvládnem sedenie, budem sa môcť venovať aj meditácii.

Je 16:00, ja mám po meditácií o 14:30 a teraz akože meditujeme na izbách. Na začiatku seansy nám dedo vševedo oznámi z reproduktorov, čo robiť a potom dostaneme voľno. Tí čo chcú, zostanú. Čo nechcú, idú na izbu. Alebo do “meditation cell“, meditačnej samotky - maličkej miestnosti na meditovanie. To je ale iba pre starých študentov. Tak ako už sa stáva zvykom, poobedné a večerné meditácie sú už o ničom. Už ma všetko bolí a neviem sa sústrediť. Dnes bolo ale niečo iné. Pri večernej meditácii som to urobil inak. Začal som si všímať, že skákanie z jednej časti tela na druhú je tak trochu neprirodzené. Prirodzenejšie mi bolo prechádzať tým plynule. A tak som namiesto sledovania jednej časti tela po druhej (hlava, kolená, ruky, brucho, či ako je tá riekanka), nechal padať lúč pozornosti od hlavy až k nohám. Ako laserový skener. Alebo ako keď zapáliš tie biele sprostosti ktoré padali z topoľov na Košickej a všade na okolí. Nezachytil som určite každý drobný pocit, ale bolo to lepšie. Na chvíľu som nevedel, či má chrbát ešte boli, alebo nie. A to isté s kolenami. Prechádzal som tým lúčom celé telo asi 10 krát a pýtal sa, či cítim chrbát. A nevedel som. Bolesť kolena to nakoniec prehlušila a skončil som. Tak teraz neviem, či som halucinoval, alebo som si niečo namýšľal. Budem zajtra konzultovať s učiteľom. Ale dedo z reproduktorov dnes dával inštrukcie starým študentom, že majú skenovať cez „free flow“ (voľný tok). A to moje mi príde dosť silno, ako voľný tok. No veď uvidíme. Je sranda, že nikto ti vlastne vopred nepovie, k čomu sa máš týmto celým kurzom dopracovať. A asi je to zámerne. Ak by to ľudia vedeli vopred, možno by si to začali namýšľať, alebo sa klamať. Aj keď tu zjavne žiadne testy, či skúšky na konci nebudú. Oni ti iba odovzdajú návod, ale implementácia je čisto na tebe.

Deň 7 - je 5:07 a ja mám za sebou najdlhšiu a najlepšiu meditáciu. Dal som 27 minút na jeden šup. Môj chrbát bol úplne pokojný a ľavá noha bola znesiteľná. Bolo to také pokojné a príjemné, že som koncentrácii príliš nedal. Len som si to užíval. Urobil som možno dva skeny tela. Skúšal som aj free flow, ale to mi nešlo. To som ale očakával a veľa som si z toho nerobil. Nakoniec som to vzdal kvôli stŕpnutej nohe, ale asi hlavne kvôli zvedavosti, ako dlho som dal. Ako by povedal dedo vševedo, ovládol ma “craving” (túžba) a to ma odnieslo od môjho cieľa. A má pravdu. Ale toto je tréning a práve tu ide o to, dosiahnuť viac a urobiť to lepšie. Myslím, že zvyšok dňa sa ani len nepriblížim tomu času a stavu, ale za mňa je už siedmy deň úspechom. Bolo to celé tak pokojné, tak príjemné, tak radostné, a pritom hlúpe sedenie s prekríženými nohami.

Je siedmy deň a už od včera sa mi začínajú preháňať hlavou myšlienky zo života. Dovtedy to bolo 6 dní iba o sedení a meditovaní. Možno je to tým, že som si usporiadal denný režim a mám viac voľného času. A tak znova vediem v hlave dialógy s manželkou a občas sa pritrafí aj práca. Nie že by ma to mátalo, ale keď si na izbe ľahnem, príde to hneď. “Wandering minds“. Ale nechávam to bežať. Keď sa vrátim von, hneď sa vrátia vážne témy.

Máme tu zakázané akokoľvek komunikovať a tak už siedmy deň sa rozprávam iba 5 minút s učiteľom. Celkom dobre to tu funguje, aj keď občas sa nejaké gesto hlavou alebo pozdrav pritrafí. A je to zaujímavé. Je tu asi 50 úplne cudzích chlapov, ktorí sa nikdy predtým nevideli a nepočuli. A napriek tomu, že neprebieha žiadna komunikácia, prebieha tvorba názorov. Len na základe vzhľadu, chôdze, správania, či výzoru tváre. A tak bez toho, že by sme mali akýkoľvek kontakt, už tu mám ľudí s ktorými som v pohode a takých, ktorých nemám rád. Je to zaujímavé a viem, že si každý povie, že je to logické, že reč tela povie veľa a čo ja viem čo ešte. Ale aj tak, keď to zažiješ, príde ti to zvláštne. Teda aspoň mne. Jeden si naberá jedlo kopcom a hneď je zlý, iný mi mľaská a žvachce do ucha a je zlý, ďalší je vyšší ako ja a to je hneď kamoš, iný stojí na jedlo už 5 minút pred zvonom a je zlý, iný robí zvuky pri meditácii a je zlý, ďalšie taký ťuťko z centrálnej Ázie a veľa sa snaží. Ten je dobrý. Asi preto, že som možno bol v jeho krajine. Aj keď vôbec netuším odkiaľ je (nakoniec sa ukázalo, že je japonec). Ďalší má smart hodinky, chodí po tráve a tvári sa že mu to tu celé patrí a je zlý. A je potom je tu pánko, čo chodí pomaly, nepozrie na nikoho, celý mysteriózny, skoro až nasraný a ten je zaujímavý. S tým chcem byť kamoš. On nereaguje, iba pozoruje. Čo je vlastne mottom tohto pobytu. Bolo by zaujímavé vedieť, čo si ostatní myslia o mne.

Dnes som sa cez obed pýtal učiteľa na tŕpnutie nôh. Povedal, že čokoľvek do hodiny je okej, pokiaľ tŕpnutie prejde do pár minút od ukončenia meditácie. Vraj tŕpnutie nôh prichádza a odchádza. A tak som to hneď vyskúšal. Po asi 10 až 15 minútach mi začala tŕpnuť ľavá noha. Dal som to pol hoďku a na konci mi stačilo trochu pohnúť prstami a na 90% to odišlo a to som mal predtým šľapu zo spodku takmer úplne necitlivú. Tak som sa zase niečo naučil. Doteraz som sa totiž bál, že by som si tým mohol ubližovať. A tak som pri náznaku tŕpnutia vždy meditáciu prerušil. Teraz už iba odstrániť bolesť chrbta a môžem začať konečne meditovať. Rozmýšľam, že keď budem vonku, vyhľadám nejakého odborníka, aby ma naučil sedieť.

21:17 - tak keď už si človek myslí, že ho nemá čo prekvapiť a že je to už iba tak doplachtím, prišla posledná večerná meditácia. Ľavú nohu som nechal vystretú a telo som si podoprel vystretými rukami. Chytil som polohu, v ktorej ma nič nebolelo a vydržal som celú meditáciu až do konca. Táto mala asi iba 20 minút, ale aj tak. Znova som dostal ten príjemný a pokojný pocit, ktorý som mal ráno. A to mala byť meditácia utrpenia. Ja tu snáď nakoniec budem chcieť zostať dlhšie.

Dnes som si vyrobil škrtací kalendár. Trochu neskoro, ale aj tak. Mám v ňom aj dátumy a dni v týždni a tak už nemusím odrátavať dni na prstoch. Dnes dedo vševedo prezradil, že deň 10 už bude voľnejší. Minimálne už nebude zakázané rozprávať. Tak snáď ten deň prejde už ľahšie. Vraj je to prechod na návrat do normálneho života. Inak si všímam, že dedove večerné prednášky majú niečo do seba. Keď rozpráva o tom čo študenti v ten deň prežívajú, na čo myslia a aké majú otázky, tak sa celkom triafa. A to jeho video bolo natočené v 90-tych rokoch. To znamená že všetci prechádzajú tým istým. Jeho filozofovanie nie je tiež úplne mimo. Dnes napríklad rozobral všetky viery sveta na drobné a ukázal, že sú to len sekty, ktoré ťa učia poslúchať a stoja na deravých alebo falošných základoch. Treba to všetko brať s rezervou, ale dnes sa to dalo počúvať. Moje potničky sa pomaly ukľudňujú. Stále mám polovicu tela červenú, ale už to tak nesvrbí. Toľko pozitívnych vecí. Veď hlavné motto je, že sa veci menia. Prichádzajú a odchádzajú. Nič nie je večné. A to je pravda. Idem si škrtnúť siedmy deň a idem spať.

Deň 8 - och, ako sa tá osmička príjemne píše. Je 5:16 a ja mám za sebou prvú meditáciu. Podarilo sa mi zopakovať krásnych 27 minút. Možno aj 28. Tak ako včera, veľmi som meditácii nedal tešil som sa z toho pokoja v tele a skúmal som moju ľavú nohu. Tŕpnutia sa už nebojím. Iba ho sledujem a objavujem. Moja bolesť v kolene asi začína až v bedrovom kĺbe. Teším sa z toho. Keby som vedel takto sedieť celý deň už od začiatku kempu, kto vie, kde by som bol s meditáciami. No ale keby bolo keby. Takto to bolo treba a takto to je. Neriešim.

Heslom dnešného dňa je vyrovnanosť, teda vyrovnaná myseľ. Cieľom je pozorovať všetky vnemy na tele rovnocenne, bez pocitu šťastia, alebo odporu. Vnímať ich neutrálne. Pozorovať znamená byť si vedomý, ale nereagovať. Na to, aby človek mohol pozorovať, musí mať odstup. Teda princíp je, že toto som ja (moja myseľ) a toto je moje telo a moje telo má nejaké vnemy. Ak reaguješ na vnemy, potom reaguješ tak, ako to ten vnem chce. Každé svrbenie chce byť poškriabané. Ale ty iba sleduješ, nesúdiš a nereaguješ. A neskôr aplikuješ múdrosť, alebo skúsenosť. Svrbenie chce, aby si ho poškriabal, ale múdrosť hovorí, že škriabanie vyvolá iba ďalšie škriabanie. Ale ak vydržíš nepoškriabať sa, svrbenie sa pomaly vytratí. Je potrebné oddeliť myseľ od tela, aby si vedel pozorovať vnemy na tele. Ale nie tak, že myseľ odletí niekam na Mars. Práve naopak oddelí sa iba na toľko, aby mohla sledovať. Je pri tom ostražitá a pozorná a vnímavá. Keď sa chováš ku všetkým vnemom rovnako, či už dobrým, alebo zlým, či silným, alebo slabým, dávaš všetkým vnemom rovnakú šancu byť vnímaný. Nie iba tým najsilnejším. Keď utíšiš ten najsilnejší vnem, dokážeš zrazu počuť všetky. A potom vieš zapojiť múdrosť a robiť lepšie rozhodnutia.

Je to to isté, ako ráno múdrejšie večera, alebo nerobiť rozhodnutia, keď si nahnevaný. Len tu ťa to naučia na pocitoch vlastného tela, ktorým každý asi rozumie najlepšie. Nehovorí sa tu o emóciách, ale o fyzických vnemoch. Ale rýchlo pochopíš, že emócie sú iba pocity duše. A dá sa aplikovať to isté.

9:46 - keď som sa včera dozvedel, že posledný deň bude voľnejší bral som to tak, že už to nejako doplachtím, a idem domov. A v tom prišla meditácia o ôsmej. Sadol som si do mojej novo objavenej polohy a začal skenovať telo. A zrazu som si začala uvedomovať, že ma nebolí chrbát a koleno je tiež celkom v pohode. Bol tam kľud a pokoj a ticho a mne nič nebolo. Noha mi stŕpla na kameň, ale netrápil som sa. A tak som tam bol, sám v sebe. Sám s mojimi vnemami a bol som šťastný a spokojný. Na skenovanie celého tela som sa vykašľal. Iba som si poletoval od kolená cez stŕpnutú nohu cez chrbát ktorý nebolel stŕpnuté dlane na ktorých som si sedel, hocijaké svrbenia, ktoré prišli, pohyb vzduchu z ventilátorov a potom všetko odznova. Bol som tam sám, šťastný a spokojný. Bol to pocit ako nikdy predtým. Neexistovalo nič, okrem mňa vo svojom vlastnom tele. Neexistovali ľudia v sále, nebola klíma, zvuky prírody. Neexistoval nikto na svete a neexistoval svet. Bol som tam iba ja. A bolo to krásne. Keď som skončil, hodinky ukazovali 30 minút. Čas tam vnútri beží úplne inak. To, čo sa mne zdalo ako chvíľa, vonku bola pol hodina. Narovnal som si nohy a začal premýšľať, čo sa to stalo. Spustili sa mi slzy a začal som plakať. Reval som, ako malé decko za čokoládu. V sále 100 ľudí, všetci v hrobovom tichu a ja som tam reval a soplil dobrých 15 minút. A nech som robil čokoľvek, nevedel som prestať. Sopeľ mi tiekol rovno na tričko a už som sa ho ani nesnažil zastaviť. Snažil som sa iba byť ticho. Netuším prečo som plakal, ale bol to pozitívny plač. Možno až plač od šťastia. Aspoň si to myslím. Bolo to celé veľmi uvoľňujúce. Reval som a bol som tak uvoľnený, ako som už dávno nebol. Spadla zo mňa ťarcha celého sveta. A tak si tu teda ležím na izbe a rozmýšľam, že ten čas strávený tu asi nebol zbytočný. Zatiaľ netuším, čo sa mi vlastne stalo. Pochopenie príde asi až neskôr, ak vôbec. Nepotrebujem ho veľmi hľadať. Ale nech už to bolo čokoľvek, bola to šupa. A tak sa teda vrátim k tomu, že už to tu už iba doplachtím, a čo bude potom, uvidíme. To že som plakával za mamičkou v táboroch ako dieťa mi príde normálne ale plakať v tábore v tomto veku? Nuž zjavne dodržiavam tradície.

17:17 - ďalšie poobedné meditácie, ako sa dalo čakať, už nestáli za nič. Síce som ešte vládal sedieť, ale z meditácií som neurobil nič. Nevedel som sa sústrediť ani len na vlastné dýchanie a vnemy okolo nosa. Ale vôbec sa tomu nedivím. Dnešný zážitok bol tak silný, že by bolo naivné si myslieť, že príde hneď potom niečo podobné, alebo dokonca silnejšie. Navyše som strávil 7 z 10 dní hľadaním spôsobu, ako sedieť na zemi s prekríženými nohami. A niekde sa to muselo prejaviť. A ak zajtra nepribudne nič nové na cvičenie, tak som vlastne všetky kroky už aspoň raz zažil, alebo dosiahol a tak už bude iba na mne, či budem chcieť ďalej trénovať.

Deň 9 - 10:04 - tak to teda konečne prišlo. Už to na nás celé zvalili. Zvyčajne po meditácii o ôsmej dostaneme z reproduktorov inštrukcie, čo treba v ten deň cvičiť. Potom môžeme zostať v hale, alebo ísť meditovať na izbu. Tá inštruktáž zvyčajne trvá do 10 minút. No a dnes trvala dobrých 45 minút (v dvoch jazykoch). Začalo to v pohode, skenuj celé telo časť po časti a kde sa ti dá, skenuj pomocou free flow. Trénuj, až kým nedokážeš prejsť celé telo pomocou free flow a nebudeš cítiť iba uniformné, jemné pocity po celom tele. A keď sa ti to podarí, prejdi z povrchu tela do hĺbky tela. Skenuj každú časť tela postupne. Nesleduj tvar a polohu orgánov, iba vnemy. Samozrejme v skenuj „equinomously“, teda bez rozlišovania zlých a dobrých vnemov. Kde sa ti bude dať skenuj cez free flow. A trénuj dovtedy, kým nebudeš vedieť preskenovať celé telo a každú bunku voľným tokom od vrchu až po spodok. A keď to dosiahneš, rozober chrbticu, až kým v nej nebude žiadna „sankara“ –teda zdroj vnemov. A keď to dosiahneš, tvoje telo bude iba klbkom atómov, elektrických signálov a vlnení. Tvoje telo sa úplne rozpustí a keď to dosiahneš, budeš čistý a slobodný. No ty vole. A teraz už viem na 100%, že už to tu iba doplachtím a pozajtra ráno pôjdem z absolútnym kľudom a vedomosťou, že toto nikdy nedám, domov. Neberiem to negatívne. Iba som pochopil realitu. Naučil som sa tu sedieť, a to je dosť. Naučil som sa tu nejakú techniku a ak budem chcieť, budem ju môcť rozvíjať. A kto vie, za takých 400 až 500 rokov môžem dosiahnuť aj stav čistoty. A teraz už vieme, prečo nám to tu celé tak pomaličky dávkovali. Asi by som bol doma už pred týždňom. Ale späť k tréningu. To, že by som po 10 dňoch vedel meditovať som neočakával. Sedenie som považoval za úspech. A v tom robím pokroky. Dnes ráno o 4:30 som dal veľmi dobrých 30 minút. Snažil som sa vrátiť k rutine, ale nešlo to. O ôsmej som dal 32 minút. Tiež super. A bolo by fajn, keby som to vedel zopakovať aj poobede a večer. Uvedomil som si, že sa ešte stále zaoberám pri meditáciách ľavou nohou. Niečo medzi zadkom a kolenom mám natiahnuté a časom to začne bolieť. Od kotníka dole mi zase noha tŕpne. No a pri meditácii ma to vyrušuje a veľmi sa tomu venujem. Stŕpnutú nohu so záujmom sledujem. Je fascinujúce cítiť to mravčenie a necítiť žiaden dotyk. Ale to koleno, či tá šľacha ma jednoducho bolí. Ale podľa pravidiel meditácie by som nemal k tej bolesti cítiť averziu, iba ju registrovať že tam je, spolu s množstvom iných vnemov. Len to sa ťažšie robí, ako hovorí. Ale budem trénovať. Minimálne do zajtra.

13:40 - meditácia o jednej nebola zlá. Dal som znova 30 minút v jednom kuse. Vnemov bolo málo, rovnako, ako ráno. Všimol som si ale pár vecí. Nepríjemné vnemy mám iba na ľavej strane tela. Ľavá noha, ľavá časť chrbta a ľavá dlaň. Aj keď si rovnako sedím na obidvoch dlaniach a rovnako mám stŕpnuté prsty na oboch, hlasno sa hlási iba ľavá ruka. Tiež si všímam, že sa príliš venujem polohe tela. Pohupujem sa, kývam hlavou. Možno od radosti, možno aby ma chrbát nebolel. A tiež ešte stále sedím zhrbený dopredu a keď chvíľu nedávam pozor, padne mi hlava príliš dole a začne ma bolieť chrbát. Robím sáce veľké pokroky, ale ešte stále mám čo robiť s telom, kým sa budem vedieť plne venovať meditácii. Inými slovami, musím sa naučiť sedieť lepšie. Veľmi som sa zlepšil v porovnaní s prvým dňom, ale potrebujem viac.

16:12 - ja si snáď naozaj začnem myslieť, že ak by som tu zostal ešte pár dní, tak aj levitovať začnem. Pri poobednej meditácii o 14:30 som sa sústredil na to, aby som zostal v jednej polohe. Žiadne pohupovanie, žiadne točenie hlavou. Začal som si prechádzať telo, ľavá noha tŕpla a ja som si išiel pokojne ďalej. Nemal som takmer žiadne vnemy, ale netrápil som sa. Bolesť nohy nastala a tak som sa rozhodol, že to idem preskúmať. Robil som len malé pohyby, aby som zistil čo je lepšie a čo nie. Zistil som, že keď spustím panvu dozadu, ako keď by som si chcel ľahnúť, to niečo v stehne sa našponuje a potom to bolí. Skúšal som a skúmal, až som urobil nejaký pohyb a bolesť bola preč. Dokonca aj noha mi kúsok prestala tŕpnuť. A tak som v polohe vydržal 40 minút. Nový rekord. Budem to skúmať ďalej a zisťovať či, a ako sa tej bolesti zbaviť. Chrbát som spočiatku trochu cítil, ale ku koncu už vôbec nie. Poloha s podopretými rukami určite funguje. Aj tak si ale myslím, že nie je konečná a musím sa naučiť sedieť priamo a bez podpory. Inak ma práve napadlo, že tuším od siedmeho dňa, kedy som sa začal podopierať rukami, už nepoužívam chrbtovú opierku. Teším sa. Už iba večerná meditácia, video prednáška a záverečná krátka seansa a deň 9 mám za sebou.

21:17 a je hotovo. Deň 9 je na konci. Neviem čo bude zajtra iné, okrem toho, že sa budeme môcť rozprávať, po čom ja príliš netúžim. Mám za sebou večernú meditáciu o šiestej a bez toho, aby som znova pripomínal, koľko nových a zvláštnych vecí sa mi deje, tak to sem iba bachnem. Dal som 50 minút. Skončil som na hrane odpadnutia. Riešil som bolesť nohy a bol som odhodlaný dať celú hodinu. Ale keď som začal cítiť v hlave, že sa niečo deje, rýchlo som skončil a na chvíľu si ľahol. Možno som to trochu prehnal, ale pre úplnosť, asi 20 minút na to, sa spustil poriadny lejak. Tak či už to bol nízky tlak, alebo niečo iné, mám ešte jeden zážitok. Tak toľko kto plachteniu. Zajtra už zvoľním tempo. Idem si škrtnúť deviaty deň v kalendári a idem spať. Už len celý jeden deň pred mnou.

Deň 10 - 5:05 - Prvá meditácia o 4:30 je za mnou. Dal som pekných 25 minút. Vydržal by som aj viac. Ale dnes to nechcem siliť. Včera dedo vševedo rozprával o tom, ako ti má meditácia pomáhať v každodennom živote. A ja som si dnes spomenul, že keď sme mali obdobie z Jakubovým mľaskaním a štrnganím lyžičky o zuby, tak som nakoniec prestal reagovať. Kým som reagoval, vždy to bolo zle, lebo som tým iba vyvolal manželkin hnev a vytvárala sa špirála napätia a nervozity. A tak som si povedal že prestanem reagovať. Prestal som na neho reagovať úplne. Dobré aj zlé veci. Vždy keď sme sedeli pri stole, opakoval som si vopred a preventívne, že nebudem reagovať. Zo začiatku to bolo veľmi intenzívne a mal som s tým veľa práce. Ale vedel som, že nejako musím zmeniť svoj vzorec správania. A presne to sa stalo. Časom to ustúpilo a ja som zmenil svoje chovanie. Mohol som na neho normálne reagovať, ale pri stole už nebola nervozita. Teda aspoň nie z tohto. Vnímam stále Jakubove mľaskanie? Áno. Ale už to mnou netrhá a viem v pokoji nereagovať. A ako zaujímavosť, tu mám v jedálni 10 dní vedľa seba chlapca, pri ktorom bol Jakub slabý čajový odvar. Volám ho čvachtal. Čvachce a hryzie do lyžičky, ako nikto iný. Divím sa, že tú lyžičku ešte nerozhrýzol na kúsky. A tak som si uvedomil, že som možno princíp tejto metódy - nereagovať a vnemy časom pomaly zmiznú už aplikoval v mojom živote. Som už teda osvietený?

7:16 máme po raňajkách a ja už začínam cítiť uvoľnenie z toho, že sa blíži koniec. Mám pred sebou zhruba 24 hodín. A aj keď už za chvíľu padne pravidlo o zákaze komunikácie, máme pred sebou ešte jeden úplne plný deň. Niektoré veci pribudnú, napríklad nejaké prednáškové video, či inštrukcie o tom, ako bude vyzerať zajtrajšok. Ale skladba meditácií zostane nezmenená. Uvoľnenie vidno aj na ostatných. Niektorí už začali veselo štebotať hneď ráno, iní sa zase veselo prechádzajú, či sledujú rannú oblohu. Koniec sa blíži a uvoľnenie je oprávnené. Pre tých čo to brali vážne to musel byť zaberák. Pre mňa určite bol.

Celý tento kemp a pobyt je úplne zadarmo. A mohlo by sa zdať, že je to sponzorovaný nábor. Ale nie je. Nie je v tom žiaden nátlak. Oni ti odovzdajú vedomosť a ty si s ňou môžeš robiť, čo chceš. Nikto ťa neskúša, nekontroluje. A vlastne ťa ani nikto silno nenabáda, že to musíš používať. Všetko je platené z darov študentov. Dary prijímajú, až keď prejdeš kurzom. A keď sa zamyslím, že učitelia asistenti sem prídu na 10 dní dobrovoľne a zadarmo, ale aj kuchári a ostatný personál ak ešte nejaký je, tak je to úžasné. A uvedomenie, že som tu, lebo niekto iný daroval peniaze, aby som sa ja mohol učiť je príjemné. A tak zase ja darujem, aby to mohol niekto iný vyskúšať. Dobro ešte úplne nezmizlo. Idem meditovať. Dnes nás budú učiť metta meditáciu, teda meditáciu lásky a láskavosti. Som zvedavý.

21:35 - je večer a mám to celé za sebou. Zajtra ešte jedna prednáška o 4:30 a jedna meditácia pred raňajkami a o ôsmej hodine ráno by som mal byť slobodný. Tak už viem, na čo bolo ukončenie ticha. Hneď ako sa ľudia začali rozprávať sústredenie bolo preč. Tiež to ale bola príležitosť počuť zážitky ostatných a vidieť, že trpeli všetci do jedného. Chrbty a kolená boli hlavnou témou. Bolo zaujímavé počuť od ľudí, ktorí meditujú už roky, že to tu bolo na nich veľa. Od ľudí, ktorí boli na tomto kurze viac krát a prešli si znova celý tréning od nádychu a výdychu a potom sa stále naučili niečo iné nové, čo predtým nepostrehli. Bolo zaujímavé rozprávať sa s chlapcom, ktorý nás 10 dní manažoval o jeho problémoch s babami a dôvodmi, prečo sa sem prihlásil. Zistiť že v porovnaní s niektorými si žijem krásny a pokojný život. Bolo zaujímavé vidieť, že tak, ako som sa ja pozeral na ostatných, pozerali sa ostatní na mňa. Bolo zaujímavé priradiť si hlasy mená a príbehy k tichým postavám. A nakoniec zistiť, že aj keď každý sám a so svojimi výzvami, prešli sme si tým všetci spolu. Dnešný deň prebehol ako voda. Ani som sa príliš nepozeral na hodinky. Škrtám si posledný deň v mojom kalendári zajtra fičím domov. O 6:30 dostaneme mobily a realita udrie plnou silou. Začínam sa obávať, čo na mňa vyskočí, keď zapnem telefón.

Na záver

Tak čo si odnášam z 10 dňového meditačného kempu? Meditovať určite neviem. Trochu som sa tomu priblížil, ale povedať, že viem meditovať by bolo trúfalé. Asi to hlavné je, že som to dal. Aj keď so zaváhaním, ale dal. Naučil som sa ale sedieť. Bývalo pre mňa nepredstaviteľné sedieť tak dlho s prekríženými nohami. Viem že sa budem musieť vrátiť do posilňovne a zmeniť tréning na chrbát. Čo som tu, chodím vzpriamenejšie a viem otočiť hlavu viac doprava. Naučil som sa extrémne veľa o mojom tele. Viem urobiť drep až zadkom napätý. Vyskúšal som si tŕpnutie nôh. A asi som prišiel na spôsob, ako pri sedení odstrániť bolesť chrbta. Naučil som sa niekoľko lekcií meditácie a mám pocit, že v tom chceme pokračovať. Asi nie až do úplného rozpustenia tela elektrické signály a vlnenia ale aspoň kúsok. Naučil som sa novú metódu, ako pracovať so stresujúcimi situáciami a so životom vôbec no a vo voľnom čase som mal čas premýšľať nad manželstvom a tiež som prišiel na nejaké nové názory postoje a pohľady. Či mi to v niečom pomôže, ukáže iba čas. Takže ak som si niekedy na tretí, či štvrtý deň myslel, že je to strata času a nie je to pre mňa, tak som sa mýlil. Som spokojný, vďačný a šťastný. A čo bude ďalej vedia iba srnky.

Toľko fyzickej bolesti, dobrovoľne spôsobenej, a zároveň toľko kľudu a pokoja, čo som zažil za týchto 10 dní si naozaj nepamätám. Je to ten najbizarnejší zážitok, aký som zažil. Chcem si to zopakovať? Teraz určite nie. Ale kto vie. Možno príde čas vrátiť sa. Vyriešil tento pobyt všetky moje životné problémy? Naučil ma žiť inak? Som od základu zmenený, osvietený a oslobodený od všetkých útrap? Vôbec nie. To ani nebol účel tohto pobytu. A aj to ma naučil tento pobyt. Získal som ale nový nástroj, s ktorým by som všetky tie veci mohol dosiahnuť. To, že som mal čas premýšľať a niektoré veci pochopiť bol iba vedľajší produkt toho, že som tu mal kľud a ticho. Tento pobyt bol hlavne tréning. Tréning, pri ktorom som si mohol osvojiť nový nástroj pre život. Filozofia tohto celého je veľmi jednoduchá. Ži morálne, nerob zlé veci a nereaguj zbrklo. Neoddávaj sa slastiam a nerestiam, nepi alkohol a tak nejako buď dobrý. A to všetko sú samé dobré veci. Ale ak by niekto chcel dodržiavať všetky pravidlá úplne striktne, musel by sa stať mníchom. Preto si z toho treba asi zobrať to svoje nájsť si svoju vlastnú cestu životom.

Počas pobytu som nabral nový pocit na to, že ľudskú myseľ treba trénovať a ovládať, rovnako, ako telo a svaly. Lebo keď si myseľ robí, čo chce, núti nás robiť veci, ktoré by sme inokedy nerobili. Rôzne vnemy a zablúdené myšlienky dokážu myseľ poriadne rozhodiť. A tá si potom robí s nami čo len chce. A keď niečo ovládne našu myseľ, ovládne nás to celých. A možno iba s odstupom času zistíme, čo sme to vôbec robili. Ja som pochopil, akú rozlietanú a nepokojnú myseľ mám. Nemám pocit, že by bola viac nepokojná, ako mysle ostatných ľudí. Majú ju všetci. Ale tento kurz ma doviedol vôbec k tomu zamysleniu, ako to vlastne je a že sa to dá zmeniť. A teraz, keď už to viem, je otázkou, ako veľmi sa chcem nechať ovládať mojou mysľou a ako veľmi chcem ovládať ja ju. Ak má niekto pocit, že svoju myseľ ovláda, stačí keď si na minútu sadne, zavrie oči a bude sa snažiť myslieť celú minútu iba na vzduch prúdiaci do nosa a z nosa. Je to iba 60 sekúnd koncentrácie.  

Tiež som si uvedomil, že týchto 10 dní bola aj skúška prispôsobivosti. Vždy som si hovoril, že nie som závislý na všetkých vymoženostiach, ktoré mi môj život poskytuje. Stále som sa považoval za človeka, ktorý tie vymoženosti a luxus má, ale nepotrebuje ich nutne k životu. Nie je to úplne tak. Čím dlhčie tie vymoženosti mám, tým viac som si na ne zvykol a určite by mi chýbali. Neviem, či je to úplne zlé, ale je to nový pohľad sám na seba. Mať vymoženosti a luxus určite chcem, ale nie je to najdôležitejšie v mojom živote. Tým, že ich mám mi pomáhajú lepšie si užiť tie veci, ktoré sú pre mňa naozaj dôležité. Tiež ma teší, keď sa o tie vymoženosti môžem podeliť s ľuďmi okolo seba. Asi by to chcelo čas, aby som si od nich odvykol. Ale tento pobyt mi dal nádej, že by som snáď prežil a úplne sa nezbláznil. Že ešte nie som tak starý, že by som sa bál zmeny. Prežil som desať dní bez všetkých vymožeností v úplne novom prostredí, bez komunikácie, s fyzicky náročným programom, kde bola moja jediná hračka baterka a príručné zrkadielko. Bez klímy a v ubytovaní na úrovni priemerného hostela. A dal som to. Som rád, že mi ani raz nechýbal mobil, či laptop som rád, že som sa naučil žiť v izbe bez klímy, s teplotou okolo 29 až 31 stupňov, s chrobáčikmi, pavúkmi a jaštericami. Som rád, že som dokázal prežiť 10 dní bez sladkostí a piť iba čistú vodu. (Aj keď na začiatku som si robil na raňajky sladký čaj). Prežil som s tromi tričkami, jednými nohavicami, uterákom, kefkou pastou a šampónom, skladacím nožíkom fľašou na vodu. Musím ale priznať, že som mal svoj veľký a malý vankúš a moju obľúbenú prikrývku od manželky. Žil som 10 dní v minimálnom režime a som z toho spokojný. A nech už som sa fyzicky trápil a prechádzal konštantnou bolesťou, bolo to 10 dní pokoja mysle, kľudu, mieru a harmónie.

Keď som sem išiel, mal som pochybnosti, či to nebude nejaká náboženská haluz. Ak to tak silno potrebovali zdôrazňovať už na ich stránke, vzbudzovalo to vo mne podozrenie. A tak som bol v strehu. A teší ma, že to neprišlo. Napriek tomu, že sme na večerných prednáškach počúvali príbehy o budhovi, celá technika je veľmi reálna a tak jednoduchá, až je nepriestrelná. Celých 10 dní sme sa učili techniku, ktorá je fyzická. A teda ju človek vie sám zažiť. Sleduj fyzické pocity na svojom tele. Nemusíš ničomu veriť. Iba sa pozeraj na svoje telo a uvedom si čo cítiš. Zaži si to sám na vlastnej koži – doslovne na vlastnej koži. A keď sa to naučíš, potom tieto skúsenosti a vedomosti môžeš použiť aj v emocionálnej a mentálnej rovine. Ale to preklopenie z fyzického zážitku do mentálnej roviny si urobí každý sám. Dokonca ťa k tomu nikto nemusí tlačiť. Je to geniálny plán.

Tiež som asi lepšie pochopil, čo to vlastne je meditácia. Pred týmto kempom som si myslel, že meditácia je o oddelení mysle od tela. Že sa pri meditácií človek oslobodí od fyzického tela a potom dokáže vo svojej mysli slobodne poletovať kde sa mu chce. Prišlo mi to mystické, magické, až zázračné. A preto som tomu veľmi neveril. Myslel som si, že meditácia je nejaký zvláštny stav medzi bdelosťou a spánkom, keďže som počúval, že ľudia často pri meditácii zaspali. A je to presne naopak. Meditácia je stav veľmi vysokej bdelosti a pozornosti mysle. Je to stav vysokej koncentrácie. A to oddelenie mysle od tela tam je, ale trochu inak ako som si predstavoval. Je to oddelenie mysle od tela len na takú vzdialenosť aby som dokázal svoje telo pozorovať a nebral ho že moje telo som ja. Ja som moja myseľ a moje telo je niečo, čo mám. A keď má moje telo nejaké vnemy, sú to vnemy môjho tela a nie mňa. A tak by sa to oddelenie mysle od tela dalo skôr nazvať odosobnením. Pri meditácii je človek stále prítomný a vnímavý. Jeho myseľ neodletí na inú planétu. Je stále tam, pozoruje a vníma.

Koniec kempu bol taký vlažný, nijaký. Po raňajkách sme mali každý rozdelené práce. Upratovali sme kemp pre ďalší turnus. Každý, kto skončil si ešte upratal izbu a potichu vytratil sa. Žiadne lúčenie, žiadne záverečné slová. Kemp iba pomaly stíchol a bolo. Je to vlastne asi ten najlepší koniec, ako taký kemp má skončiť. Každý si vezme to, čo tam získal a vráti sa do svojho života. Keď sme v posedný deň ráno dostali telefóny, všetci ich hneď zapli a čítali, písali a volali. Ja som nechcel. Nechcel som stratiť ten kľud. A tak som si zapol telefón iba v letovom režime a povedal som si, že si tento pobyt ukončím po svojom. Bol som blízko Kuantanu, pri pláži ktorú mám tak rád. A tak som namiesto cesty domov vyrazil tam. Prešiel som sa po pláži až na koniec a znova si pripomenul nádherný pohľad pri obrovských kameňoch, kde končí pláž a začína more. More bolo kľudné a ja tiež. Užil som si ešte chvíľku a potom už sa mohla naplno vrátiť realita.

Zubár má vždy pravdu

Bol som pred časom u zubárky. Vypadnutá plomba ma priviedla až do kresla. Sadnúť,

otvoriť ústa, reflektor do očí, tampón do úst, odsávačka a môže sa začať. Na návštevu u zubára nič zvláštne. Bolí vás to? “e e”. Tento zub? “h h”. Túto diskusiu asi pozná každý. V tom sa ale diskusia v ambulancii zvrtla na tému vtedy veľmi horúcu. Migranti a hranice. “Ja som to už dávno vravela, že tie hranice sa nemali iba tak ledabolo otvoriť. Či nie?” “hhh hhh” vravím na to s otvorenými vrátami a odsávačkou pod jazykom. “Veď aj tí, čo majú domy v Rajke možno na to prídu, že je to predsa len iný štát a iné zákony”. “hh hh” – pohotovo ponúkam svoj názor do diskusie. A v tom Turecku, tam to ženy nemajú úplne jednoduché, že? Nejaký čas tam už žijem a niečo už o tejto téme tuším. A tak v rámci môjho svetonázoru rozvíjam diskusiu. “hh hh”. Odsávačka von, zahryznúť a vypláchnuť. Zub je opravený a je čas našu zaujímavú diskusiu ukončiť. Poďakujem, vpustím ďalšieho pacienta a odchádzam s dobrým pocitom. Prebrali sme pálčivé témy a vymenili si názory. Navyše mam popri tom opravený zub. No skús nesúhlasiť so zubárom…

P.S.: pozdravujem moju pani zubárku a teším sa na ďalšiu návštevu. Aj keď návšteva u zubára takmer nikdy nie je úplne príjemná, k nej chodím najradšej zo všetkých.

Somalsko 2016

Somálsko

Nedeľa, 07.02.2016, 19:11, pri bazéne, Comfort Gardens Hotel, Gigiri, Nairobi, Keňa

Mám posledný deň služobky v Somálsku a tentokrát som nemal veľa času nazvyš na písanie denníčkov. Byť v Somálsku a nenapísať aspoň pár riadkov by ale bol veľký hriech. Tak aspoň niečo. Už pri plánovaní tejto cesty sa ma všetci pýtali, či tam naozaj chcem ísť. Asi ako skoro každý, o Somálsku som nevedel takmer nič. Niečo málo som si prečítal a po prvých riadkoch popisujúcich situáciu v Somálsku som aj rýchlo prestal. Nakoniec som sa spoľahol na to, že ak tam môžu žiť a pracovať iní ľudia z UN, tak to nemôže byť až také zlé. A tak som šiel.

Hneď na začiatok upozorním, že aj keď som bol Somálsku, tak v tom ozajstnom Somálsku som nebol. Bol som tam na služobnej ceste a môj pohyb, ako aj moje zážitky, boli obmedzené na pobyty v UN kempoch, presuny lietadlami a noci v hotelových izbách. Zážitky zo Somálska tu nehľadajte.

UNDP zvyčajne prichádza do krajiny až po konflikte, alebo až sa situácia ukľudní a je priestor na rozvoj krajiny. V Somálsku je ale naďalej vojna a to tejto ceste pridalo na pikantnosti. Cestu som začal v podpornom ofise v Nairobi a pokračoval cez tri ofisy v Somálsku. Mogadishu, Hargeisa a Garowe.

Pre našinca je už aj cesta do Nairobi nie celkom bežnou destináciou. Aj keď celé OSN je vo veľmi bezpečnej časti, hneď vedľa Americkej ambasády a ďaleko od centra mesta, voľný pohyb po tme sa neodporúča. Domy sú tu obohnane vysokými plotmi a každý má strážnu službu, vrátnika a strážnika. Niečo podobné som videl v južnej Afrike. Ozbrojené prepadnutia vraj nie sú úplne zriedkavé. Hneď prvý deň za mnou prišiel nás “sekuriťák“ a dal mi mobil s dôležitými číslami pre prípad núdze. Tiež som dostal radu, v prípade prepadu odovzdať úplne všetko a nesnažiť sa o žiadne hrdinstvo. Pohyb cez deň je vraj v pohode, ale určite netreba ukazovať nič cenné. Napriek tomu je Nairobi oázou bezpečia a relaxu pre tých, ktorí robia v Somálsku.

Ofis v Nairobi je na obrovskom pozemku, roztrúsený v prekrásnej prírode. Všade je veľa trávy, stromov a rybníkov. Človeku sa pri ceste do prace ani nechce ísť do kancelárie. A niektorí ani nejdú. Sadnú si na trávu a robia si svoje. Prípadne sedia v kantíne a pijú kávičku. Závidím im ten pokoj.

Somálsko je ale iné. V našom slangu je Somálsko "Hardship country", čo znamená, že tam platia iné pravidlá. Zamestnanci OSN si do Somálska nesmú zobrať rodinných príslušníkov. Chodí sa tam na štvortýždňové pobyty prekladané týždňovou povinnou dovolenkou mimo krajiny. Všetci zahraniční žijú, spia, jedia a pracujú v jednom ohradenom a dobre stráženom ofise.

Nech je to vo vnútri akokoľvek pekné a prijemné, prvé, čo človeka napadne je väzenie. Je to však všetko relatívne. Jedných strážia, aby sa tí zlí nedostali von a iných strážia, aby sa nikto zlý nedostal dnu. Ten plot a strážna veža ale zostávajú vždy rovnaké. Výjazdy sú zakázane a ak, tak iba s doprovodom a s poriadnou bezpečnosťou. Po štyroch týždňoch za plotom idú ľudia na týždňovú dovolenku, zvyčajne do Nairobi. Niektorí tam majú rodiny, iní zostanú v hoteli. Je to týždeň, kedy si ľudia môžu oddýchnuť, zrelaxovať a žiť život. 

Robiť v takejto destinácii ale nie je žiadna sranda. V Garowe som sa rozprával s kolegyňou, ktorá v Somálsku iba začala. Mala za sebou prvé 4 týždne a spolu sme leteli do Nairobi. Bola cela natešená, že sa konečne dostane preč a znova uvidí svoju dcéru. Tá zostala doma, v Kosove. Z týždňa, ktorý mala na dovolenku viac precestuje v lietadle. Zvyšok strávi dobiehaním všetkého, čo za ten mesiac zameškala. Prvé dva, tri cykly si to asi človek ani nestihne uvedomiť. Potom ale príde rutina a stále väčší odpor nastúpiť po týždni voľna do lietadla a dobrovoľne sa vrátiť do svojej izby za ostnatým plotom. Neviem si predstaviť, aký to musí byť pre tých ľudí stres. 

Mogadishu je ofis, ktorý je naozaj výnimočný a asi najzložitejší zo všetkých. Po bombovom útoku priamo na ofis koncom minulého roka sa celé UNDP presunulo na základňu pri letisku, kde už sídli celé UN. Celá základňa je obohnaná obrovským plotom a dobre strážená vojakmi. Vo vnútri je veľa malých kempov pre rôzne UN organizácie. Krutým pravidlom UN je, že v prípade nebezpečenstva sa evakuujú iba zahraniční pracovníci, prípadne ich rodiny. Lokálni zamestnanci zostávajú. A tak aj v prípade Mogadishu boli zahraniční presunutí do priestorov bezpečného letiska a miestni chodili naďalej do starého ofisu. Pravdou ale je, že s výnimkou Somálskeho prezidenta, ktorý minulý rok prežil 6 atentátov, sú cieľmi teroristov iba cudzinci a hlavne tí, čo pracujú pre OSN. Šéfovia misii tu vydržia zvyčajne dva, maximálne 3 roky. Tí sú na zozname tiež veľmi vysoko. Straty ale zatiaľ neboli. Pomáhať rozvíjať krajinu s pocitom, že niekde na vás čaká nažhavený samovrah, určite tým ľuďom na pohode nepridáva.

Do Mogadishu sme prileteli UN letom priamo z Nairobi. Po rýchlej pasovej kontrole nás odviezli do kempu. Letisko je súčasťou veľkej základne rozdelenej na veľa malých kempov a bezpečnostných zón. Pri vstupe do každej zóny musí každý prejsť kompletnou kontrolou, ako na letisku. Ulice (ak sa to tak dá nazvať) lemujú iba obrovské betónové, či kvádrové steny.

Život v samotnom kempe ale nie je až tak zlý a zďaleka nie tak nebezpečný, ako by to mohlo vyzerať. Stačí mat pri sebe iba vysielačku a byť na príjme v prípade potreby. Každý večer treba dať vedieť rádio operátorovi, že žijete a ste v priadku. Inak je pohyb vo vnútri kempu voľný. Je tam všetko, čo človek potrebuje k životu a práci - kancelárie, jedáleň, ubytovanie posilňovňa a dokonca aj terasa s výhľadom na more.

Pobyt v kempe je skoro, ako v tábore v Chorvátsku. Bývanie, v ubytovni, teplá strava trikrát denne, krčma s pivom pod slamenou strechou, a pláž. Sú tam, ale malé rozdiely. Vstup do kempu je cez tri bezpečnostné kontroly a za minimálne dvomi stenami z kvádrov naplnených hlinou, nad ktorými hliadkujú ostreľovači. Tí, čo idú do kempu pracovať, musia absolvovať celkom realistický tréning pre prípad únosu, streľby, bombového útoku a podobných zábaviek. Bývanie nie je v chatkách, ale v unimobunkách. Každá unimobunka má klímu, kúpeľňu a internet - jediný spoločník na večer. V povinnej výbave unimobunky je prilba a nepriestrelná vesta. Vaša unimobunka vlastne nie je vaša. Kým tam nie ste, ubytujú tam niekoho iného. Ja som býval v bunke niekoho, kto bol práve vtedy asi na povinnej dovolenke. V skrini boli veci, v šuplíkoch tiež. A tak som sa iba snažil nič nepokaziť a nechať izbu tak, aby nebolo vidieť, že som tam bol. Internet je tiež devíza, ktorá vytvára jediný link týchto ľudí s rodinou, kamarátmi a vôbec so svetom. Kempy majú svojich kuchárov a jedlo je tam naozaj dobré. Vlastné varenie, príliš neprichádza do úvahy. Do obchodu sa ľudia dostanú iba raz za 4 týždne, v Nairobi. Základňa má dokonca aj svoju pláž - hneď vedľa pristávacej dráhy, kde ľudia chodia na prechádzky, alebo behať. Kúpať sa dá, ale iba na vlastné riziko. Niekoho tam už vraj zožral žralok. Ale ten vraj plával ďaleko od brehu. Ďalšou vecou, čo v Chorvátsku asi nie je, sú bunkre. Ubytovacie unimobunky sú roztrúsené okolo bunkrov, prípadne rôznych betónových útvarov, kde sa dá v núdzi schovať. Za bežného dňa slúžia bunkre, ako kancelárie, keďže miesta v kempe nie je nazvyš.

Celkom iné je to, ak človek potrebuje ísť von zo základne. Na každej jednej ceste von zo základne sa podieľa asi 25 ľudí - od sekuriťákov, cez šoférov až po ochrankárov. Von sa môže ísť iba v obrnenom aute, s nepriestrelnou vestou. Pri bráne sa ku každému autu pridá doprovod dvoch miestnych áut s ostreľovačmi. Tí rozrážajú cestu a zabezpečujú ochranu. Moja jediná cesta mimo základne smerovala do asi kilometer vzdialeného UNDP ofisu. Po bombových útokoch v ňom zostali iba miestni zamestnanci, ktorí paradoxne nemohli vstúpiť do priestorov letiska, kvôli dočasne zvýšenej ochrane.

Medzi Nairobi a mestami v Somálsku lietajú hlavne lietadlá OSN. Lieta tam aj zopár komerčných liniek, ale nie je to žiadna turistická destinácia. Napriek tomu som si v časopise Turkish Airlines prečítal, ako sa Somálsko pomaly stáva novou turistickou destináciou. Niet divu. Turecko v poslednom čase investovalo v Somálsku nemalé peniaze a určite ich chcú nazad. Mám ale pocit, že to ešte chvíľu potrvá, kým sa dovolenky na Somálskych plážach objavia v katalógoch cestovných kancelárií. Len na dokreslenie, iba pár dní po tom, ako som odišiel zo Somálska vybuchla bomba v lietadle smerujúceho z Mogadishu. Lietadlo núdzovo pristálo a všetci, okrem atentátnika prežili. Buď sa teroristom niečo nepodarilo, alebo to bola iba skúška. Jeho rodina na neho asi príliš hrdá nebude. Rodiny samovražedných atentátnikov dostanú zaplatené za každého zabitého a v nebi na nich čaká 40 panien. Keďže odpálil iba seba, veľký zárobok pre rodinu to nebude. A kto vie, či ho tie panny v nebi budú vidieť, ako hrdinu. Každopádne to nie je sranda. Lietanie UN lietadlami je tiež zážitok. UN ma v Somálsku 7 lietadiel, ktoré lietajú tam, kde už iní lietať nechcú. Okrem Somálska má OSN lietadlá ešte v zopár ďalších krízových krajinách. Niektoré operujú sami, iné zase cez externé spoločnosti. Lieta sa väčšinou v malých vrtuľových lietadlách, ktoré dokonca spĺňajú medzinárodné bezpečnostne kritériá. To najmenšie, ktorým som letel bol Beechcraft 1900D so 16 sedadlami. Zvláštnosťou je tiež povinné medzipristátie pri letoch zo Somálska do Nairobi. Povráva sa, že nejaký vojak si zabudol pri ceste zo Somálska vyložiť zbraň z kufra a na letisku v Nairobi vyrobil veľký poplach. A tak teraz všetky lety zo Somálska pristanú v Keni na opustenom letisku, kde pasažieri vystúpia, prejdú pasovou a imigračnou kontrolou, preskenujú im batožinu, nasadnú do lietadla a pokračujú ďalších 45 minút do Nairobi.

Na letisku v Garowe sa pristáva na šotoline. Letisko je pozostatkom po Americkej firme Conoco, ktorá si tam vyrobila dočasné letisko, keď v tej oblasti skúmala zásoby ropy. Keďže Garowe zatiaľ svoje letisko iba stavia, pristavajú tu iba malé UN lietadlá. Letištná budova má rozlohu asi 20 metrov štvorcových a odletová hala s VIP salónom je iba plechová strecha s plastovým záhradným nábytkom. Odletovú halu som si aj tak príliš neužil, keďže celé čakanie na lietadlo sme museli sedieť v aute s oblečenými vestami. Potom iba priama čiara do lietadla a preč. Cesta na letisko a z letiska je samozrejme s doprovodom miestnych „gunmanov“. Checkin sme si urobili ešte v ofise, kde nám prezreli a zobrali batožinu. Drobným spestrením pri lete do Garowe je medzipristátie v Bossaso na dotankovanie. Letisko uprostred púšte pri malom mestečku na nekonečne dlhej pieskovej pláži lemovanej vrakmi lodi vyzeralo ako z iného sveta. Lietadlo pristane na dráhe uprostred ničoho, príde malý nakladiačik a chlapík s pumpárskou pištoľou načapuje najskôr do jedného a potom do druhého krídla. Cestujúci sa pritom motajú okolo lietadla a fotia si nádhernú pláž poblíž. Keď je dotankované, znova nastúpia, pilot sa za lietadlom vyčúra (lebo v lietadle záchod nie je) a pokračuje sa v ceste. Somálsko ma mimochodom asi 3000 kilometrov, zväčša piesočnatého, pobrežia. Škoda len, že pobrežie plynulo prechádza do púšte. A tak si pláže užívajú asi iba piráti. Počul som ale, že už ich je teraz oveľa menej a tak začali turistické lode znova premávať aj do Mombassy (Keňa), na juh od Somálska.

Hargeisa je zo všetkých troch miest najmiernejšia. Je to hlavné mesto Somalilandu, čo je samozvaná a dokonca medzinárodne uznávaná autonómna časť Somálska. Somálsko je rozdelené na mnoho regiónov, v ktorých vládnu rôzne klany - čo je vlastne jedným z dôvodov vojny. Po dlhé roky sa nedarí zostaviť vládu, ktorú by uznávali všetci a mám pocit, že im to tak trošku aj vyhovuje. Hargeisa vyzerá dosť chudobne. Asfalt na uliciach je iba v najväčšom centre a minulý rok spustili prvý semafór v meste. Niektoré domy sú pekné, murované, iné sú zase iba plechové búdy. Chudobu, prach a kozy vidno všade. Napriek tomu tam je život. Každý niečo robí, každý niečo predáva. Centrum mesta trošku viac pripomína mesto. Majú všetko, čo by sa od mesta očakávalo - obchody, školy, domy, autobusy, ale stále je to ďaleko od čohokoľvek, na čo sme zvyknutí v našej časti sveta.

Naši ľudia tam nežijú v ofise, ale v neďalekom hoteli. Tam majú svoje malé domčeky. To aspoň trochu pripomína bežný život, kedy človek ráno vstane a ide do práce. Stále sú tam ale sami, bez rodín. Po uliciach sa tu jazdí bez doprovodu a dokonca bez vesty. V Hargeise som si dokonca mohol aj odfotiť zopár fotiek z ulíc. Samozrejme iba cez sklo auta. My sme spali v hoteli Ambassador, ktorý svojim názvom naznačoval veľký luxus, ale realitou pripomínal slušný trojhviezdičkový hotel. Na miestne pomery to aj luxus bol. Výbava izieb bola skôr skromná, ale ako bonus vás na izbe čakajú šľapky - Vietnamky. Sprchovanie s nimi je v cene :). Človek bol ale vďačný za posteľ, teplú vodu a internet. To, čo im chýbalo na výbave hotela však hotelový personál hravo dohnal ochotou a ústretovosťou.

Aj keď ja som bol v Somálsku iba pá dní, mal som dobrú šancu vidieť, ako fungujú UN zamestnanci v takýchto podmienkach. Určite to nie je práca pre každého. Aj krátky čas v takýchto podmienkach preverí vašu psychiku, poriadne prevetrá vaše vzťahy a určite vás donúti prehodnotiť vaše životné hodnoty. A každému, kto sa na to dá a ešte je schopný aj niečo urobiť, patrí veľký rešpekt.